Diaľková Cesta SNP - Devín - Dukla + super nášup Nová Sedlica

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (8)

Sobota 15. august 2015 (Pod Stromišom - sedlo Súľová - Skalisko - Úhornianske sedlo - Pod Pipitkou)

Budím sa (ako obvykle) do slnečného rána. Moje ranné úkony sú každý deň stereotypné. Pobaliť veci do nepremokavých sáčkov, uložiť všetko do batoha, poskladať spacák, karimatku (prípadne i stan), uvariť rannú kávu, pripraviť raňajky, najesť sa a napokon navštíviť onú miestnosť, kde aj králi bývajú osamote (hádate správne - pri chatke je i latrína). Až mám všetky položky splnené, môžem sa vydať na cestu.

Po lesnej zvážnici ma čaká rezké stúpanie do sedla pod Smrečinkou. Míňam nenápadnú odbočku červenej značky a ocitám sa neplánovane na vrchole Stromiša. Jeden s mnohých spustošených kopcov s trčiacimi torzami kmeňov. Na druhej strane je odtiaľto pekný výhľad východným smerom na nekonečné doliny a hrebene tohto rozľahlého pohoria.

Čtěte také: Minulá část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (7)

Po chvíľke tápania sa zorientujem v mape, vraciam sa kúsok späť a už správnou cestou pokračujem do sedla Súľová. Chodník sa najprv tiahne zarasteným traverzom popod Smrečinku, neskôr v podobe zvážnice prudko padá až do sedla. Prekračujem štátnu cestu II/533 spájajúcu Spišskú Novú Ves s Rožňavou. Čaká ma síce pozvoľné ale zdĺhavé stúpanie do sedla pod Hoľou.

Charakter krajiny sa nemení, prevažujú vysokou trávou zarastené rúbaniská s vyváľanými pňami - symbolickými pomníkmi lesa, ktorý tu kedysi stál. Cestou do sedla Volovec stretám trojicu SNP-čkárov. Kristýnu, Maja a Vlada. V týchto končinách prakticky ani nikoho iného nestretnete, iba diaľkárov. Úplne samozrejme sa vždy pristavím a aspoň na chvíľku hodíme reč. Veď sú to ľudia z rovnakého cesta, ako ja sám.

Po rozlúčke klesám do sedla pod Volovcom. Robím krátku odbočku po zelenej značke ku prameňu a naberám vodu. Počasie je naďalej horúce a voda ubúda rýchlym tempom. Jediný spôsob, ako sa ubrániť prehriatiu, je poctivý pitný režim. Zastávku na chate Volovec oželiem, tentokrát mierim po červenej rovno na vrchol Skaliska. Tieto partie patria k najkrajším častiam Volovských vrchov.

Polomy sú zrazu preč a všade okolo husté smrečiny spestrené malebnými lúkami. Pomedzi stromy sú husté porasty čučoriedok. Ak takto kedysi vypadali celé Volovské vrchy, muselo to byť neskutočne krásne pohorie - ako stvorené na nekonečné túlačky. Na lúkach pod vrcholom Skaliska je partia počerných zberačov čučoriedok. Pristavujem sa a chvíľu pohovoríme. Keď zistia, odkiaľ idem, údiv v ich tvári je očividný. A to celé peši? Veru peši. A keľo dní idzeš? Už mi je jasne, že som definitívne na východe. Ďalší sa ma typickým prízvukom spýta: A načo to robíš?

Nuž, načo, to sa ťažko vysvetľuje. Sám si neviem dať na túto zdanlivo ľahkú otázku uspokojivú odpoveď. Aby som dakomu niečo dokázal? To ťažko. Aby som dačo dokázal sebe? Možno, ale i o tom dosť pochybujem. Snáď sa na konci cesty dozviem, prečo to vlastne celé robím. A možno mi ten dôvod zostane utajený.

Lúčim sa a za chvíľu som na Skalisku. Nie je to síce najvyšší kopec pohoria, ale istotne patrí k najkrajším. Samotný vrchol tvorený bridlicovými skalami poskytuje dokonalý kruhový výhľad na všetky svetové strany. Potom, čo uspokojím prízemné telesné potreby a dodám telu energiu, sa rozhliadam okolo a fotím o dušu. Som tú sám a môžem si to tu dokonale vychutnať. Bosé nohy hrejem na horúcom kameni.

Severozápadným smerom sa formuje búrka - sivý pás tiahnúci sa od mračna k zemi svedčí o miestnom lejaku v jednej z početných doliniek. Poberám sa urýchlene z vrcholu, nahadzujem batoh a pokračujem v ceste. Mierim na východ, nuž dúfam, že búrke utečiem. Hrebeňový chodník je nádherný, okolitá príroda má až pralesovitý charakter.

Všetko sa to mení, ako sa priblížim k sedlu Krivé. Pralesy tu opäť striedajú vylámané a vyholené kopce. Tak vitaj zase v typických Volovských, chlapče, pomyslím si. Zozadu ma naháňa búrka. Postupne sa čierňavou zatiahne celá severná časť oblohy a ozýva sa hlasité hrmenie. Našťastie búrkové mraky postupujú rovnako rýchlo ako ja, tak sa mi darí držať si ich aspoň trochu od tela. Zatiaľ nado mnou neprší, ale dusné horko by sa dalo krájať.

Do kopca zo mňa tečie pot cícerkom, takže som mokrý tak či tak. Čo najrýchlejšie sa chcem dostať do Úhornianskeho sedla. Nádejam sa, že tam bude nejaký prístrešok, kde nájdem úkryt pred búrkou. Našťastie sa nemýlim a sedle je odstavená stará lesná maringotka bez dverí. Super, teraz už môže liať ako z krhly. Vypadá to, že dneska nezmoknem.

Len čo zložím batoh a usadím sa za stolom, zbadám dvoch ťažko nabalených turistov schádzajúcich z protiľahlej Pipitky. Mávam na nich a pozývam ich do môjho dočasného prístrešku. Sú to (ako inak) ďalší šialenci, čo sa trmácajú až z Dukly. Pipitku častujú nevyberanými slovami. Nečudo, škaredo tam poblúdili v polomoch. Sadáme ku kávičke a rozprávame zážitky z cesty. Chlapi majú plán potiahnuť na Donovaly. Ale to nie je všetko! Je tu ešte jeden, oveľa smelší cieľ. A síce vypiť počas putovania 200 pív. Teraz sú niekde v polčase - čo sa piva i kilometrov týka.

Nuž prajem im, aby tieto odvážne predsavzatia naplnili. Po pol hodine rozhovoru mi však dačo nesedí. Padá totiž reč na mesto Martin a ja netuším, odkiaľ môžu poznať profesorov z mojej alma mater. Iba ak by tam študovali. No ako inak - sú to kolegovia. Krčiar a chirurg. Tak teraz už nemám najmenšie pochybnosti, že svoj pivný plán do bodky splnia! Dnes chcú za svetla dôjsť na chatu pod Volovcom, tak sa po hodinovom oddychu dvíhame k odchodu. Po búrke zrazu nieto chýru ani slychu, obloha vymetená ako trúba. Rozlúčime sa a ja zamierim smerom na Pipitku. Kúsok pod vrcholom je malá poľovnícka chatka, ktorá mi poslúži na dnešný nocľah.

Po káve som ako ryba vo vode a do kopca mi to šľape samo. Zdevastovaný masív Pipitky ponúka permanentné výhľady. Hlboko pod nohami zazriem strechy domov v Úhornej, kus ďalej vežu kostola v Smolníku. Na obzore sa vypína Kloptaň, tam prídem až zajtra. Prichádzam na križovatku lesných ciest. Neomylne viem, ktorú si vybrať. Po 150 metroch stojím pred chatkou dômyselne ukrytou cudziemu zraku. Je samozrejme zamknutá, ako všetky poľovnícke zariadenia. Ale má pred dverami malú krytú terasu ako stvorenú pre môj spacák.

Dvere potiahnuté množstvom pavučín prezrádzajú, že tu už dlho žiadna návšteva nebola. Pre chatou je ohnisko a kúsok nad ňou vo svahu prameň vody. Čo viac mi treba ku šťastiu? Výhľad mám luxusný - prakticky na celé Volovské vrchy. Do večera je ešte ďaleko, tak sa rozhodnem rozložiť oheň. Suchého dreva je všade nadostač, netrvá mi dlho a ohník veselo praská. Vybaľujem batoh, rovno pred chatou sa celý osprchujem pramenitou vodou. Je to jedno, beztak široko - ďaleko nikoho niet. Také súkromie ako tu by som veru našiel málokde.

Tentokrát varím večeru na ohni, ako dezert mi poslúžia sladké lesné maliny rastúce okolo. Sedím pri ohni až do tmy. Premýšľam nad opustenosťou a romantikou tohto miesta. Myslím na svojich blízkych, ktorých som zanechal doma. Dohárajúcu pahrebu nechávam svojmu osudu, dym aspoň odplaší nevítaných návštevníkov. Potichu vkĺznem do spacáku a dlho sa dívam na hviezdnatú oblohu nado mnou. V pustých horách človek pochopí, odkiaľ Mliečna dráha prišla k svojmu názvu. Už začínam tušiť, prečo to všetko robím.

Nedeľa 16. august 2015 (Pipitka - kúpele Štós - Kloptaň - chata Erika)

Ráno vstávam súčasne so slnkom. Polonahý krepčím. pred chatkou a fotím. Slnko so železnou pravidelnosťou vychádza každý deň, ale každý deň je táto udalosť úplne iná. Neopakovateľná. Okamihy zrodu nového dňa paria k tým momentom, ktoré človeka presahujú. A privádzajú do úžasu. Sledujem, ako slnko mení farby od červenej cez oranžovú a žltú až do obvyklej bielej.

Po rannom divadle balím veci, odjedám čo-to zo svojich zásob a vydávam sa na cestu. Prechádzam popod vrchol Pipitky, kde sa krčí nenápadný smerovník značne poznamenaný zubom času. Za Pipitkou nie je nič iné, iba rozsiahle holiny s množstvom odpadovej haluziny. Sledovať v tomto teréne značku je nemožné. Ale hrebeň je jasný, tak napredujem, kadiaľ terén pustí.

Po čase natrafím na zvážnicu z vrcholu kopca. Na nej nachádzam znovu červenú značku. Smerom na Osadník sú malé úseky zachovaného lesa s peknými lúčkami. Aspoň torzo krajiny, ktorá tu kedysi bývala. Osadník je však z veľkej časti vyholený. Po lese tu zostali iba zvyšky pňov. Značka pôvodne vedúca vrcholom kopca je v súčasnosti odklonená na zvážnice v menej zdevastovaných častiach.

Značenie však ani tu nie je príliš dokonalé. Miestami len ťažko sledujem značku, o nejakom chodníku nemôže byť ani reči. Idem skôr intuitívne s pomocou mapy. Vychádzam na spevnenú cestu, ku ktorej sa nakoniec pridáva i vrtošivá červená značka. Vcelku nudná zvážnica ma privádza do sedla pod Osadníkom. Míňam prameň pod Skorušinou a po širokej lesnej ceste prichádzam do sedla Štós.

Zo sedla je to pohodlným chodníkom necelá pol hodinka do kúpeľov Štós. Jedná sa o klimatické kúpele ťažiace z blahodarného vplyvu okolitých lesov. Tie sú našťastie v ich okolí dobre zachované. Sadám na terasu reštaurácie s úmyslom dobre sa najesť. Žiaľ, tešil som sa zbytočne. Obedy majú pripravené iba pre kúpeľných hostí a pre mňa môžu uvariť až v hlbokých poobedňajších hodinách. Tak dlho však čakať nemôžem.

Nuž vyťahujem vlastné zásoby a suchú stravu splachujem krígľom piva. Neodolám kávičke - nech sa mi dobre šliape. Vidiac môj veľký batoh prisadajú ku mne miestni mladíci a vyzvedajú, kam s tým idem. Na Kloptaňu? Však tam zmokneš, vystríhajú ma. Porozprávam im o svojej ceste, čím tradične vzbudzujem nielen záujem ale i údiv. Na rozlúčku ma potľapkajú po pleci a nedovolia mi zaplatiť útratu.

Pôvodne slnečná obloha sa medzitým zatiahla. No nič to, uvidíme, čo bude na Kloptani. Nekonečným lesom šliapem ďalej. Do sedla Jedľovec to stíham bez dažďa. Za sedlom však začína popŕchať. Najprv len nenápadne, postupne čím ďalej viac. Tentokrát na dážď nedbám. Tvrdohlavo napredujem ďalej a overujem nepremokavosť svojej goretexovej výbavy. Pod Jánošíkovou skalou je už z prehánky plnohodnotný dážď a ja som mokrý ako myš.

Nezastavujem, prichádzam až na Kloptaň, kde je rozhľadňa s malou zabudovanou útulničkou. Akurát s mojim príchodom prestáva pršať a okamžite vychádza slnko. Počasie sa láme behom piatich minút. Na horách nič zvláštne. Na slnku rozkladám a suším premočené veci. Čas mám dobrý, zdržanie mi rozhodne nevadí. Fotím výhľad z vrcholovej plošiny rozhľadne, Volovské vrchy sú všade navôkol. Za hodinku mám veci na horúcom slnku suché. Niet ďalšieho dôvodu zostávať tu dlhšie, chcem dneska prísť na chatu Erika. Od stretnuvších SNP-čkárov viem o neoficiálnom ubytovaní na tejto chate. Bolo by príjemné spať v posteli.

Z Kloptane vedie príjemný chodník pekným pralesom. Občas prekračujem či obchádzam nedávno popadané stromy. Pred sedlom Tri studne ma prekvapuje krátke stúpanie na Ovčinec. V sedle sa schladím a napijem v jednej zo studničiek situovanej priamo pod turistickým chodníkom. Zo sedla ma čaká ešte jedno náročnejšie stúpanie na Biely kameň. Kopec je vyrúbaný a nevzhľadný, aspoň že poskytuje výhľad na úsek prejdený z Kloptane.

Záverečná časť dnešnej etapy vedie po pohodlnom chodníku s minimálnym prevýšením. Blízkosť chaty signalizuje asfaltová cesta. Prezúvam unavené nohy do sandálov a za chvíľu stojím pred niekoľkoposchodovou, večne rozostavanou chatou. Z útrob chaty sa vynára sympatická pani domáca. Za malý poplatok 5 euro môžem prenocovať v malej miestnosti vyhradenej pre turistov.

Pozýva ma do svojho minibytu, sama ide chystať hosťovskú izbu a lôžko. Chvíľu posedím v obývačke s manželom a malou dcérkou. Komunikácia však viazne - hlava rodiny nie je príliš zhovorčivá. Využívam ich rodinnú sprchu, dávam si hríbovú polievku a plechovkové pivo. Večer ešte preperiem veci. Ako tak počítam, už by som mal vystačiť do konca treku bez veľkého prania.

Vlastné mydlo už nemám, ale dobre poslúži i to miestne - tekuté. Ešte chytám do pohára vypaseného pavúka a naťahujem sa v mäkkej posteli. Netuším, že na najbližší týždeň je to naposledy, čo spím v civilizácii. Dnes mám v nohách 40 km. Telo je však zocelené a neprotestuje. Spí sa mi báječne.

• Pokračování článku

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…