Cerkve, drevené kostoly východného Slovenska

Za drevenými kostolíkmi východného Slovenska na bicykli

Na severovýchode Slovenska, ale aj v poľskej Haliči a na území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny zachovali sa do dnešných čias pozoruhodné pamätníky ľudovej tvorby - drevené chrámy východného (byzantského, pravoslávneho, grécko-katolíckeho) obradu. Ich jednoduchosť, účelnosť a krása sa snúbi s unikátnosťou, ani po niekoľkých storočiach nestratili nič zo svojho kúzla.

Niektoré stavby boli prenesené do múzeí ľudovej architektúry (skanzeny), v roku 1958 bola skupina 27 drevených kostolíkov - cerkví vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku (NKP). A práve tieto boli cieľom a príležitosťou absolvovať cyklistickú túru počas letných školských prázdnin. Itinerár bol čoskoro na svete, predpokladal celkom osem dní na cestách.

Cesta na východ

Z Dubnice do rýchlikovej stanice Trenčianska Teplá sme sa vydali na cestu traja - ja, dcéra Denisa a Michal. V Púchove sa k nám pripojil Peter. Železničná stanica Poprad bola miestom, kam sme si nechali prepraviť naše bicykle. O 13.30 sme sa dali smerom na Kežmarok. Do Kežmarku sme prišli niečo po 14. hodine. Prvá cesta viedla k drevenému artikulárnemu kostolu sv. Kríža z roku 1717. Pred ním sme si zvonku obzreli budovu lýcea a knižnice. Do kostolíka nám doporučila uvádzajúca vziať aj bicykle, čo sme prirodzene uvítali, a tak sme všetci štyria mohli ísť spoločne.

Kežmarok, Strážky a Podolínec

Zaplatili sme vstupné po 20,- Sk a vypočuli sme si krátku históriu vzniku kostola. Niektoré objekty sme si detailne poprezerali, pri nemeckých nápisoch sme si overili svoje znalosti tohto jazyka. Nedalo nám, aby sme v susedstve kostola nenavštívili aj ev. katedrálu postavenú v neobyzantskom slohu, pôsobí mohutne a priťahuje aj svojou farebnou fasádou (ružová). Dozvedeli sme sa, že pôvodne mala stáť vo Viedni, ale projektant arch. Th. von Hansen odmietol urobiť niektoré úpravy, ktoré Viedenčania žiadali, tak projekt venoval zdarma Kežmarku. Mesto sme opustili cestou cez námestie.

Ďalšou zastávkou boli Strážky so svojím renesančným kaštieľom, v ktorom má svoje expozície Slovenská národná galéria. Prehliadku sme nerobili, prezreli sme si len nádvorie, zakúpili pohľadnice, opečiatkovali ich. V Spišskej Belej nás privítal dážď. Viac ako hodinu sme strávili pod prístreškom pohostinstva "Pod gaštanom".

V Podolínci nebolo možné nevšimnúť si kláštor a zvyšky stredovekého opevnenia. Na križovatke v Nižných Ružbachoch sme usúdili, že vzhľadom k neistému počasiu vynecháme odbočku do Vyšných Ružbách (atraktívny travertínový kráter s vodou). O 19.30 sme došli do chatovej oblasti Ružbašská Míľava, na recepcii zaplatili za chatku (spolu 280,-Sk) a vzápätí uložili do nej naše bicykle. V jedálni sme sa navečerali, v umyvárni osprchovali a ľahli spať. Prvých 50 km bolo za nami.

Stará Ľubovňa

Zobudili sme sa do pekného slnečného rána. Pôvodne sme sa tu mali aj naraňajkovať, dohodli sme sa, že tak urobíme až o 10 km, v Starej Ľubovni. O 7.30 sme vyrazili, o 8.10 už boli pred skanzenom, do ktorého bol v roku 1979 prenesený z Matysovej kostolík sv. Michala archanjela (1833). Keďže tento otvárali až o 9. hodine, išli sme sa naraňajkovať do neďalekého letného hotela. Najedli sme sa na stoloch vonku.

V skanzene sme absolvovali prehliadku kostolíka s inštruktážou, prezreli sme si aj ostatné objekty ľudovej architektúry (vstupné 25,-Sk na osobu). Pribudla ďalšia pohľadnica s pečiatkami. O 10.00 opúšťame skanzen, odbočujeme a stúpame do sedla Vabec. So svojou nadmorskou výškou 766 m bol najvyšším miestom na celej našej trase. V úmornej horúčave prví naň došli Peter s Denisou. Výhľad bol pekný, vhodný zvečnenia fotoaparátom. Zatiaľ čo 5 km hore nám trvalo 45 minút, tú istú vzdialenosť do Hraničného (pokles o 236 m) sme doslova preleteli. V obci hneď vedľa cesty vpravo je kostolík Nepoškvrneného počatia Panny Márie obidvoch katolíckych rítov (rímsky, grécky) z roku 1785. Obhliadka zvonka po obvode, pár záberov a ideme k slovensko – poľskej hranici, do Mníška nad Popradom.

Popri toku rieky Poprad pozdĺž hranice ideme najprv po úzkej asfaltovej, potom poľnej ceste. Neskôr nás opäť asfaltová cesta doviedla k Sulínskemu prameňu. Presnejšie sú dva vedľa seba, Marcus a Johanus. Chuťovo jeden lepší ako druhý. Majú značný tlak, takže ich počuť už zďaleka. Je 13 hodín, keď si hasíme smäd a napĺňame aj fľaše na bicykloch. Nasleduje stúpanie cez Malý Lipník do sedla, odkiaľ sa spúšťame do Plavnice. V obci nejdeme až na križovatku, ale si skrátime cestu prechodom cez mostík pre peších (snáď aj cyklistov). Vchádzame do motorestu práve včas, spúšťa sa dážď.

Hrad Plaveč

Pri obede a niekoľkých pivách strávime takmer 3 hodiny. Keď sa dážď zmení na mrholenie, patrične oblečení musíme ísť ďalej. Cestou ponad Plaveč (zrúcaniny hradu) dostávame sa na okraj obce Čirč, kde sa ukrývame pred zosilňujúcim sa dažďom v pomerne priestrannej murovanej autobusovej zastávke. Spolu s nami sú tu aj pracovníci údržby ciest, ktorým dážď nedovolil pokračovať v práci. Ešte o 17.10 sme svedkami otáčania sa súpravy osobného motorového vlaku z Plavča na neďalekej železničnej trati.

Ruská Voľa

Čoskoro vchádzame do prvej obce, ktorá má v označení pri ceste dvojjazyčný názov, ten druhý v azbuke. Má príznačné meno – Ruská Voľa. Čaká nás stúpanie nad najmenšiu obec v okrese Stará Ľubovňa, Okružné. Počas neho vľavo na protiľahlých poľských svahoch zaregistrovali sme dva drevené kostolíky. Serpentínami dolu za drobného mrholenia vchádzame do obce Malcov. Na jej konci odbočujeme vpravo do Lukova za ďalším dreveným kostolíkom. V obci kvôli opätovnému dažďu čakáme pod strechou polozbúranej stodoly. Ku kostolíku nás naviedol miestny chlapec tmavšej pleti.

Kostolík sv. Kozmu a Damiána z roku 1709 je v časti zvanej Venecia, je prístupný po kratšom stúpaní po poľnej ceste. Leží na svahu a jediný je podpivničený. Pri návrate do Malcova hľadáme vhodný objekt na nocľah, vpravo na futbalovom štadióne registrujeme rozostavanú drevenú budovu. Ideme však ďalej, itinerár hovorí, že v neďalekom Tarnove je motorest (podľa najnovšieho autoatlasu), kde sa okrem večere snáď nájde aj niečo na prespanie.

Krivé sa nekonalo

Z dôvodu ubúdania denného svitu neodbočujeme na Krivé, kde je kostolík (hodláme sa tu zajtra ráno vrátiť). V Tarnove nás však víta motorest opustený, domáci nám doporučujú hľadať nocľah v Bardejove (8 km). Nemáme inú možnosť. Míňame preto aj odbočku na Fričku (vzdialená 16 km), teda ďalší kostolík, ktorý neuvidíme. Za obcou Rokytov zbadáme futbalovú tribúnu, ideme pozrieť.

Vhodnejší objekt na nocľah sa nám však naskytol, keď sme chceli prejsť okolo pomerne veľkej murovanej poschodovej budovy, ktorá je súčasťou futbalového areálu. Na jej strane smerom k hracej ploche a teda odvrátenej od cesty, je na prízemí krytá terasa. Niet čo váhať, tu sa rozložíme. Pred spaním sa Peter ešte mobilom spojí s rodičmi, každý deň referuje o priebehu a polohe. Na počítači kilometrov svieti hodnota 149, dnes teda bez jedného kilometra stovka.

Ráno nás na tretí deň vôbec neprivítalo pekne, prší. Návrat ku kostolíku v Krivom sa rozplynul. Vyspali sme sa dobre, Michal spomína na návštevu nejakého ježka. Keďže do Bardejova to už nie je ďaleko, neraňajkujeme. Len čo počasie umožňuje vydať sa na cestu, ideme. Úsek cesty na začiatku Bardejova je rozbitý, samá nerovnosť a jamy.

Šarišské múzeum

Hľadáme bufet, nachádzame občerstvenie neďaleko centra. Postupne sa naraňajkujeme, vonku treba dozerať na bicykle. Využijem neďaleký obchod s obuvou a kupujem nové tenisky, staré doslúžili a preto ich aj odhadzujem do odpadkového koša. Ideme na námestie, ja s Petrom navštívime expozície Šarišského múzea, sú v ňom ikonostasy z nasledujúcich dvoch kostolíkov. Vstupenka (25,- Sk) je v podobe pohľadnice s pečiatkou. Denisa s Michalom zostávajú vonku pri bicykloch. Denisa tu už pred časom bola, Michal nemá záujem, radšej fotografuje domy okolo námestia a kostol sv. Egídia.

Opúšťame okresné mesto a mierime do Bardejovských Kúpeľov. Skôr než zájdeme k drevenému kostolíku Ochrany Bohorodičky z 18. storočia (prenesený v roku 1931 z Mikulášovej). Po kostolíku sme si prezreli aj iné objekty, kúpeľné domy s pamätnými tabuľami významných návštevníkov, kolonádu, vyfotili sa pri pamätníku Sisi, zastavili pri upravenom prameni minerálnej vody. V skanzene je ďalší kostolík, zasvätený trom hierarchom (sv. Ján Zlatoústy, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky), pôvodne postavený v roku 1766 v Zboji, prenesený 1967).

Jedlinka

Cesty cez Smilno do Jedlinky k ďalšiemu drevenému kostolíku sme sa vzdali (tých 16 km by sme sa museli aj vrátiť) a tak návratom a prechodom cez Bardejov smerujeme do Hervartova. Z Bardejova je to neustále stúpanie, miestami aj 10 %. O 15. hodine sme na mieste. Kostolík sv. Františka z Assisi je rímsko-katolícky, z roku okolo 1500 (najstarší). Po zaplatení vstupného (30,- Sk dospelí, deti 5,- Sk) sa nás ujíma miestna pracovníčka a oboznamuje nás s históriou a vybavením kostolíka. Na moju prosbu dovolí urobiť vo vnútri aj dva zábery.

V Kľušove musíme v búdke autobusovej zastávky opäť prečkať dážď. Najbližšie zastavenie je v obci Tročany, kde pri vstupe do nej treba prekonať krátke, ale prudké stúpanie. Opäť nás tu dostihol dážď, robíme rýchlo zábery na kostolík sv. Lukáša (1739) a schovávame sa v blízkom prístrešku autobusovej zastávky. Vraciame sa na hlavnú cestu, aby sme sa čo najskôr dostali do Raslavíc. Tu idem pozrieť akési informačné centrum, je však už zatvorené. Objavím však drevené sochy ako súčasť miestneho Múzea ľudového umenia.

Nocľah pri Prešove

Pri konzumácii jedla na terase pred obchodom a pohostinstvom dostávame tip na nocľah v neďalekej chatovej osade smerom na Prešov. Je to síce mimo našej plánovanej trasy, ale tie štyri kilometre sa dajú zniesť. Bývalé rekreačné stredisko ŽSR Liana patrí do obce Demjata. Pridelená štvorposteľová chatka (320,- Sk) bola priestorovo väčšia než v akej sme strávili prvú noc. Pohodlne sme sa rozložili, dali dovnútra bicykle. Neďaleká budova so sociálnymi zariadeniami a sprchami bola pomerne na úrovni, čo sme využili. Pred spaním sme navštívili recepciu s priľahlým občerstvením, v pohodlných kreslách sme zvládli po dve pivá. Dnes sme prešli, vzhľadom na počasie, len 57 km, celkovo 206 km.

Noc i spánok boli pokojné. Podobne aj ráno dáva tušiť, že je koniec daždivým dňom. Opúšťame chatku, vraciame sa do Raslavíc. V Raslaviciach odbočujeme vpravo, cesta stúpa okolo kostola a vetví sa bez označenia smeru. Ten vyberáme intuitívne, Peter váha, či ideme správne. O tom, že nejdeme podľa itinerára cez Abrahámovce sa presvedčíme až keď zídeme do obce Lopuchov. Ideme po súbežnej ceste s plánovanou. V Stuľanoch sa nad mapou uistíme, že obidve cesty sa stretajú v Koprivnici, kam to máme niečo viac ako kilometer.

Kožany, drevený kostolík

Neďaleko vidno akýsi kaštieľ, nemáme však čas bližšie si ho obzrieť a cez obce Harhaj a Porúbka, sledujúc rieku Topľu proti jej toku, prichádzame do Kučína. Odtiaľto už je prudšie stúpanie k ďalšiemu drevenému kostolíku v Kožanoch. Je z druhej polovice 18. storočia a venovaný Stretnutiu Pána so Simeonom. Stojí neďaleko cesty vľavo na miernom svahu. U staršieho muža, ktorý je pri ňom, zisťujeme, či nemá kľúč. Odpovedá záporne. Tento nám ponúkne skupinka dvoch žien a jedného muža, ktorí idú okolo. My sme však už na odchode. Dáme si ešte potvrdiť, že do Okrúhleho vedie cez sedlo pre naše bicykle vhodná cesta, nemusíme sa vracať cez Marhaň.

Na tejto skôr poľnej ceste na nás neustále nalietava vojenský vrtuľník. Napadlo mi, že si ho vyfotím. Keď som tak pri jeho najbližšom nájazde urobil, viac sa neukázal… V obci Radoma ideme vpravo. Tu už Michal nadáva, že takéto trasy som asi úmyselne vyberal. Má na mysli stúpanie, ktoré máme pred sebou. Niekoľkokrát nás cestná tabuľa upozorní na miestnu časť Radomy, Hradisko. Prišiel aj úsek, kde sa, až na Denisu, pridávame k Michalovi a schádzame z bicyklov.

Stúpanie je až neskutočné, v zime tu zrejme autá nemajú šancu. Konečne je tu vrchol a my schádzame do obce Šandal, kde zastavujeme. Vyzdobujú tu z akéhosi dôvodu obecný úrad, ale najmä čapujú vedľa neho pivo. Ešte 4-kilometrový zjazd a sme v Stropkove. Tu mienim konečne vymeniť plášť na bicykli, ktorý má veľkú trhlinu. Cez mesto ideme pomaly pešo a hľadáme niečo ako cykloservis. Nachádzame ho až na konci mesta pri odbočke na Svidník. Plášť mi ochotne vymenia, podobne Michalovi prasknuté špice. Denise kupujem cyklistické rukavice, bolia ju ruky od radenia prevodov.

Cesta medzi Stropkovom a Svidníkom, Potoky

Cesta medzi Stropkovom a Svidníkom je kvalitná, široká, prakticky s nebadateľným stúpaním. V Duplíne musíme odbočiť, v neďalekých Potokoch nás čaká kostolík sv. Paskarevy z roku 1773. Pri návrate od neho opäť zaostávam, na začiatku Svidníka musím z bicykla, ďalej sa nedá. Zadné koleso je prázdne. Treba vymeniť "dušu", nahustenie nepomôže. Po chvíli povedľa bicykla prídeme k stánku s občerstvením, uhasíme smäd pivom a zisťujeme, kde je najbližší cykloservis. Máme šťastie, je neďaleko, pri škole.

Neskôr nás veľmi ochotná pani nasmeruje ku skanzenu, kde je drevený kostolík sv. Paskarevy z Novej Polianky (1766) súčasťou expozície ukrajinskej kultúry. Sme tu jediní návštevníci, svojou prítomnosťou sme prekvapili aj správcu, ktorý v areáli pasie kravy a kozy. Pri rozhovore s ním prizná, že taký pokles návštevníkov v posledných rokoch nečakali. Nevie aký osud stihne skanzen, niet prostriedkov na údržbu. Pri ceste späť prezreli sme si techniku v prírodnom vojenskom múzeu a popri soche generála Svobodu po medzinárodnej ceste k hraniciam s Poľskom opustili sme Svidník.

Údolie smrti, Ladomírová

Ešte máme pred sebou živé obrazy vojenských vozidiel, kanónov a húfnic, lietadla a tanku, keď sa pred nami objaví vojenský pamätník. Predstavuje sovietsky a nemecký tank v boji proti sebe, za nimi odbočka do "Údolia smrti". Cesta do Ladomírovej nás priviedla k ďalšiemu kostolíku, ku ktorému sme museli zísť z cesty dolu do obce. Je z roku 1742 a zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Nevyhnutné zábery z rôznych strán a sme na odchode. Záujem o kostolík má aj pár poľských turistov. Od miestnej staršej pani dostávame rozporuplnú informáciu o vojenskom cintoríne, na ktorý sa pýtame. Rozhodli sme sa navštíviť ho až zajtra, pred zotmením zamierime ešte do Šemetkoviec ku kostolíku sv. Mikuláša (1752).

Drevený kostolík v tejto obci nedávno čiastočne reštaurovali. Odbočka sem bola na začiatku Ladomírovej, tak sa kúsok vraciame. Stúpame cez Vagrinec a asi 2 km za ním odbočujeme vľavo. O 10 minút sme už pri kostolíku, je takmer na konci obce vľavo vo svahu. Cez odomknutú bránku sme vytlačili hore aj bicykle, niekde nad kostolíkom a obcou chceme prenocovať. Vyhovujúce miesto však nenachádzame, vraciame sa späť. Opúšťame Šemetkovce a za krížom pri ceste tlačíme bicykle hore svahom takmer na pokraj lesa, kde v prírodnej priehlbine nachádzame ideálne miesto pre nocľah. Z cesty nás nevidno.

Rozprestierame kryciu plachtu, na ňu rozložíme karimatky so spacákmi. Pred zaľahnutím ešte teplý čaj a kontakt s domovom cez mobil. Pohľad na bicyklový počítač vzdialenosti prezrádza, že sme dnes prešli 79 km, celkovo 285. Spolu s pribúdajúcou tmou vzrastá počet viditeľných hviezd na oblohe. Zaspávame s vedomím, že nezmokneme. Stráž nad nami svojím svetielkovaním prevzalo niekoľko "svätojánskych" mušiek.

Dobroslava

Na piaty deň ráno sa postupne zobúdzame a spoločne čakáme, kým vyjde slnko ponad stromy lesa, aby svojimi lúčmi vysušilo rannou rosou zvlhnuté spacáky. Stane sa tak okolo ôsmej hodiny. V Ladomírovej sme videli motorest, tam sa najeme. Liter vody vo fľaši nám stačil, aby sme sa poumývali. Balíme sa a hneď vedieme svoje bicykle k ceste. Zisťujeme, že kostolík v Dobroslave neuvidíme, odbočku k nemu sme za Svidníkom prehliadli a zhodli sme sa, že vracať sa nebudeme. Smerom na Hunkovce by mal byť pri ceste nemecký vojenský cintorín.

Cesta mierne stúpa, našu pohodu naruší čulý pracovný ruch na ceste. Oprava cesty končí pred Hunkovcami, priamo pred cintorínom. Vyrovnané rady bielych kamenných krížov, z obidvoch strán s menami niekoľkých padlých nemeckých vojakov. Dôkaz toho, že sme čoraz bližšie k Duklianskemu priesmyku. Podobne ako pamätník aj tento nemecký cintorín zachytávame na celuloid. V Hunkovciach je drevený kostolík Zosnutia Bohorodičky Panny Márie hneď vľavo nad cestou, pred odbočkou na asi 2 km vzdialené Korejovce, kde nás čaká tiež drevený kostolík, venovaný Ochrane Bohorodičky (1761). Je tesne po rekonštrukcii, dýcha novotou.

Krajné Čierno

Pri návrate od neho zisťujeme, že sme opäť minuli jeden kostolík, a to v Krajnom Čiernom. Nikto z nás si však nespomína, že by na to upozorňovala smerová tabuľa. Keďže sú to od Hunkoviec len 3 kilometre, vraciame sa. Po chvíli sme pred dreveným kostolíkom v Krajnom Čiernom. Nevieme pochopiť, prečo má plechovú strechu. Z rozpakov nás vyvedie miestna pani a prezradí nám, že hľadaný kostolík sv. Bazila Veľkého je ešte ďalej. Majú v obci dva… Ten zaradený do skupiny NKP je po rekonštrukcii, potrebuje "stmavnúť".

Tretíkrát absolvujeme opravovaný úsek cesty. Pred Krajnou Poľanou nás zlákal motorest, tradičné nápoje uhasia smäd. Stúpame do Nižného Komárnika. Do obce odbočujeme vpravo a krátkym prudkým zjazdom zastavujeme pred dreveným kostolíkom Ochrany Bohorodičky z roku 1933. Na rozdiel od ostatných je aj na náš vkus príliš farebný, ale pekný. Vo Vyšnom Komárniku je tiež drevený kostolík, nepatrí však medzi národné kultúrne pamiatky, čo nás trochu uspokojuje. Nechce sa nám stúpať hore, na úseku 3 km treba prekonať výškový rozdiel 70 m. Naviac oproti plánu chceme dnes cestu ukončiť nie v Krásnom Brode, ale v Humennom.

Kostolík v Bodružali

Súhlasne sa vraciame, pri klesaní v Krásnej Poľane pred križovatkou brzdíme, dávame prednosť oproti idúcim a odbočujeme vľavo. Pri kostolíku v Bodružali nezastavujeme, ale hneď odbočíme vľavo do Príkrej. Do vymierajúcej a teda najmenšej obce (trvalo prihlásený je tu len starosta so ženou) prídeme po neustálom miernom stúpaní. Pri potoku za obecným úradom odložíme bicykle, ochutnáme a naberieme čistú vodu priamo z neho. Kostolík sv. Michala archanjela (1777) je na druhej strane cesty. Je tesne po rekonštrukcii, drevo priam "svieti", čo v nás vyvoláva zmiešané pocity.

V Bodružali je kostolík sv. Bazila Veľkého (1658) hneď nad cestou. Vyzerá už prirodzenejšie, sfarbenie dreva dáva tušiť, že k jeho obnove došlo pred viacerými rokmi. V neďalekej Miroli sme sa zdržali viac než sme chceli. Príčinou nebola prehliadka tamojšieho dreveného kostolíka Panny Márie (1770), ani príjemný rozhovor s pani Júliou Vodilovou, ale defekt. Zistil ho Peter na zadnom kolese svojho bicykla, keď sme sa chystali od kostolíka. Po nevyhnutnej oprave a výmene sme pri opúšťaní obce ešte zakývali pani Júlii, ktorá nás očakávala pri bránke svojho domu.

Medzilaborce a Humenné

Príjemným klesaním cez Pstrinú došli sme do Staškoviec, kde sme sa najedli. Klesanie pokračovalo až po napojenie sa na hlavnú cestu č.575 Stropkov – Medzilaborce. Z Makoviec sme vystúpali do obce s exotickým názvom Havaj, čo sme využili fotografovaním na kratší oddych. Ďalej cesta už len stúpa. Odpočinuli sme si až pri zjazde, až do začiatku obce Krásny Brod nebolo treba šliapnuť do pedálov. Mostom ponad Laborec sme sa napojili na cestu z Medzilaboriec do Humenného. Tu sa núkala možnosť Michalovi a Denise odložiť všetky veci z bicyklov a len tak "naľahko" odskočiť si do 4 km vzdialených Medzilaboriec (múzeun Andyho Warhola).

Cestu ďalej mám s Petrom ešte v živej pamäti, veď je to necelý mesiac, kedy sme ju spolu absolvovali na bicykloch. Informujeme ostatných o najbližšej zastávke. Je ňou monastier necelé 2 km odtiaľto. Zachovalé ruiny s vežou dávajú tušiť, že išlo o výraznú dominantu na okolí. O jeho histórii informuje tabuľa s dvojjazyčným textom, v rusínčine a angličtine. Michal obidve reči perfektne ovláda. Nasmerujeme ho aj k neďalekému cintorínu padlých v I. svetovej vojne, kde sa zachovalo pár drevených krížov s nemeckým textom.

Ďalšou zastávkou je až Motorest u Švejka v Koškovciach, kde sa chceme v kľude a výdatne najesť. Bez prestávky preto ideme viac ako 23 km, cesta vedie popri rieke Laborec a tiež v smere jej toku, takže nepatrne klesáme. V motoreste uzamkneme bicykle na chodbe v prízemí, obedujeme na poschodí. Motorest je dobre vybavený aj sociálnymi zariadeniami, nie je problém sa poumývať i utrieť. Občas niekto z nás zbehne dolu nazrieť k bicyklom. Vyplatilo sa, Michal pristihol miestneho chlapca vziať z Denisinho bicykla fľašu, tento mu však ušiel. Za pomoci iných miestnych chlapcov sa nám ho podarilo vypátrať. Tí ho veľmi v láske nemajú, nie je to jeho prvý prípad krádeže. Fľaša sa vrátila.

Do Humenného máme ešte 15 km, zvečerieva sa. Treba čím skôr prísť do cieľa. To je tá pravá chvíľa pre Michala, je známy svojím rýchlym a vytrvalým tempom (pokiaľ to nie je do kopca). Ide do čela. Máme čo robiť, aby sme mu stačili. Napriek tomu pár kilometrov pred Humenným musíme pozapínať vpredu i vzadu svetlá. Dopomohla k tomu aj čierňava, ktorá sa zo západu blíži k nemu. Na začiatku okresného mesta preberiem vedenie, napriek blížiacej sa búrke chcem ich zaviesť ešte k drevenému kostolíku v skanzene. Je tu prenesený z obce Nová Sedlica, zasvätený je, ako väčšina, sv. Michalovi archanjelovi. Letmý pohľad naň v šere a spoza plota (skanzen je od 17. hodiny zatvorený) a cez námestie rýchlo k železničnej stanici. Tu s pomocou fotografického blesku sa Denisa a Michal navzájom zvečnia pri soche vojaka Švejka.

Pre lejak ukončujeme našu cestu

Ledva stihneme zakúpiť cestovné lístky a podať bicykle na prepravu, keď prišiel prudký lejak. Nie sme schopní prebehnúť asi 20 m od podateľne cestovných batožín k budove stanice. Podarí sa nám to asi o pol hodiny, aj tak sme zmokli. Staničný bufet je otvorený, pomôže nám stráviť čas do odchodu nášho vlaku. Presne o 22.07 sa rýchlik pohol. Máme viac ako päť hodín na to, aby sme si počas jazdy pospali. Ukazovateľ vzdialenosti na cyklopočítači sa zastavil pri údaji 381, v posledný deň teda 96 km.

Pre krajnú nepriazeň počasia sme ďalšie plánované kostolíky na východ od Sniny nevideli (Jalová, Topoľa, Ruský Potok, Uličské Krivé, Kalná Roztoka, Hrabová Roztoka, Ruská Bystrá, Inovce). Aj tak sa nám podarilo navštíviť celkom 20 najvýznamnejších drevených kostolíkov tejto časti Slovenska. Ukončiť našu cyklistickú trasu v Humennom sa ukázalo ako správne, noviny v nasledujúcich dňoch prinášali len samé katastrofické správy o výčinoch dažďa, o záplavách a povodniach v tomto regióne.