Islandské sopky - Kristínartindar, Hvannadalshnúkur a Snaefell

Výstup na Kristínartindar, Hvannadalshnúkur a Snaefell (2)

Ráno je hmlisté, o 6.30 začíname púť v ústrety vulkánu. O 20 minút sa chodník vetví, vľavo stúpa na vrch Rauðaskál, vpravo pokračuje údolím k snehovým poliam. Keďže je tu kniha, zapisujeme sa. Cieľ je odtiaľto vzdialený 7 km.

Šikmým traverzom hore prekonávame snehový svah nad údolím a následným prudkým výšvihom snehovým žľabom dosahujeme pomyslený hrebeň. Na dlhší čas máme pred sebou tiahle a mierne zvlnené stúpanie v snehu.

Čtěte také: Pešie a vrcholové túry na Islande, islandské sopky (1)

Hmla sa medzitým zdvihla, vyčistila údolia, presúva sa však po častiach vyššie a vyššie. Rozťahané tmavé body na bielej pláni mieria k vrcholu. Ten nás pristihol nepripravených, privítal nás bez snehovej prikrývky.

Vo vzduchu bolo cítiť vlhko, zo sopečného povrchu jemne vychádzala para. To z útrob Hekly sálalo teplo a nedalo tak šancu snehu a ľadu. Už si nespomínam komu to napadlo ľahnúť si na zem. Vzápätí sme ležali jeden vedľa druhého a oddali sa blahodárnemu pôsobeniu tepla.

Pred odchodom sme sa trochu potrápili s otváraním špeciálnej kazety, aby sme urobili zápis do vrcholovej knihy. Hekla je najaktívnejším vulkánom Islandu, prebúdza sa každých desať rokov. Naposledy vo februári 2000. Stihli sme to!

Farebný vrch

Najpopulárnejšia pešia trasa Islandu je 55 km dlhá a nesie názov Laugavegur. Spája turistické stredisko Landmannalaugar a južný ðórsmörk, vedie rozmanitými druhmi krajiny: horské údolia, viacfarebné ryolitové polia, geotermálne pramene s vystrekujúcou vodou, ľadovcové jaskyne, prekrásne kaňony, brezové lesy. K prekonaniu treba štyri dni, tvrdí knižný sprievodca.

Ku kempu Landmannalaugar vedú F-kové cesty, možno očakávať ťažkosti. Sú nimi brody cez rieky. Aj nás v poradí druhý brod na ceste F225 prinútil vrátiť sa a použiť F208. A posledný brod tesne pred kempom je prekonateľný snáď len nákladným autom. Preto je tu vybudované parkovisko, ďalej len po vlastných nohách.

Na turistické vyžitie v okolí kempu sme mali jeden deň. Príťažlivé priamo nad táborom boli dva vrcholy: pre svoju výšku Bláhnúkur (945 m) a pre farebnú pestrosť Brennisteinsalda (881 m). Väčšina sa rozhodla pre druhú možnosť.

Pre nástup sme využili "magistrálu" Laugavegur. Začiatok trasy vedie po lávovom poli, ktoré je tak rozoklané a nerovné, že dopredu vidno chodník len asi na desať metrov. Často treba veľké časti obchádzať, inokedy klesať až na dno trhliny. Našťastie je dobre vykolíkovaný.

Lávové pole Laugahraun končí pod dymiacim svahom, na povrch tu vyvierajú geotermálne pramene. Za smerovníkom prudší výstup na hranu a za ňou odbočujeme vpravo. Kráčame po farbami hrajúcom povrchu, sýtočervená s hnedou doplnená fliačikmi žltej a bielobou snehových jazykov. Mozaika farieb končí a strieda ju krátke snehové pole a hnedastý suťovitý svah.

Výstup je na odvrátenej strane od kempového tábora. Drobné kamienky utekajú pod nohami, vyberať sa však nedá. Neskôr sa svah zmierni, aj pôda je pevnejšia. Aj z týchto miest je pekný pohľad do údolia rozliatej lávy a na okolité čiernobiele vrchy. Zo svahu vytŕčajú rôzne vežičky a ihly, ktoré odolali dažďu a vetru.

Vrchol je oblý, narúša ho len umelo vytvorený kamenný mužík. Očami blúdime po okolí a hľadáme zostupový chodník. Vedie západne od vrcholu rozsiahlym riečiskom ľadovcovej rieky Námskvisl. Sem tam umiestnený kolík vyznačuje trasu aspoň orientačne.

Preskakujeme tečúce potôčiky, na viac krokov si pomáhame aj vhodením kameňa. S problémami, ale predsa dosahujeme nám známe lávové pole. Farebný vrch Brennisteinsalda sme tak zväčša obišli. Okruh aj s vrcholom nám zabral tri hodiny.

Zvyšok času sme venovali okoliu blízkeho jazera Frostastadavatn, kde bol raritou "kráter v kráteri".

Kristínartindar

Druhým najväčším národným parkom Islandu je Skaftafell. Rozprestiera sa na juhu ostrova priamo pod najväčším ľadovcom Islandu. Jeho súčasťou je aj obľúbený Kristínartindar, vrchol v pohorí Skaftafellsheiði, nachádzajúce sa medzi dvoma satelitmi Vatnajökullu, ľadovcami Skeiðararjökullom na západe a Örafajökullom na východe.

Ako väčšina pohorí na Islande aj toto je výsledkom sopečnej činnosti. Na jeho južnom úpätí bolo vybudované turistické a informačné centrum s kempingom a stanovým táborom Skaftafell, ku ktorému odbočuje z hlavnej okružnej magistrály cesta č. 998.

V dvanásty deň nášho pobytu na ostrove sme si v tomto stredisku rozložili svoje stany na dve noci. Po prvej sme začali realizovať náš zámer: využiť priaznivé počasie, vyjsť na vrchol Kristínartindaru a pozrieť si aspoň z tejto 1 126 m výšky ľadovec a keď nie najvyšší vrchol, tak aspoň jeho okolie.

Krížom cez stanový tábor ideme k úpätiu pohoria, odkiaľ starostlivo vysadeným brezovým porastom neustále stúpame (brezy sú iné než ako ich poznáme u nás, vzrastom pripomínajú väčšie kry). Minieme dva z menších vodopádov Nedri a Efri Austurheiðarfoss a už otvoreným terénom prídeme k vyhliadke Sjónarnípa. Umožňuje dokonalý výhľad na ľadovec Skaftafellsjökull, vrcholy Hafrafjall a Hrútsfjall (1 875 m) a medzi nimi v diaľke Örafajökull s najvyšším vrchom Islandu.

Od začiatku túry uplynula asi hodina, prevýšenie 250 m. Pokračujeme popod skupinu skál (vľavo) miernym stúpaním do miesta nazývaného Gláma, ležiaceho vo výške 730 m n. m. pod predvrcholom Kristínartindaru.

Prudším stúpaním v suťovisku skál obchádzame tento predvrchol a dostávame sa do sedla medzi ním a hlavným vrcholom. Po celkom troch hodinách chôdze dosahujeme výšku 950 m n. m.

Počas polhodiny zopár serpentín v skalnatom teréne a chôdza snehovým hrebeňom a sme na vrchole. Pár metrov bod ním je asi 2 m vysoké zariadenie so solárnymi článkami, zrejme na snímanie meteorologických údajov. Vôbec neruší, podobá sa na bežný monolit aj na iných vrchoch v európskom vnútrozemí.

Vynikajúce slnečné počasie umocňuje nádherné kruhové výhľady. Vraciame sa do sedla a snehovým žľabom zostupujeme na opačnú stranu pohoria. Začína pršať, od mora sa ženú tmavé mraky a dolieha k nám i zvukový sprievod bleskov. Blíži sa búrka.

Naťahujeme pláštenky a zrýchľujeme. Terén je už premočený, z vyhliadkového asi 600 m vysokého vrcholu s ružicou, kadiaľ vedie chodník, nie je nič. Zdá sa nám nekonečne dlho, kým prídeme k odbočke k vodopádu Svartifoss. To už sme nad stanovým táborom, ešte stihneme cestou dva menšie vodopády Magnusfoss a Hundafoss a sme pri stanoch. Berieme suché veci a v umyvárni strediska Skaftafell sa dávame do poriadku.

Táto celodenná túra má asi 20 km a zaberie 7 hodín čistej chôdze. Nadmorská výška turistického centra je asi 100 m. Popísaná trasa je vyznačená v teréne kolíkmi (tak ako všade na Islande).

Hlavnou témou našich večerných rozhovorov bolo na zajtra plánované zdolanie najvyššieho vrchu Islandu, Hvannadalshnúkuru (2 210 - 19 m). Ide o časovo náročnú túru, zaberie 10 - 15 hodín. Pred každým dňom sa v infocentrách buď osobne alebo cez internet informujeme o počasí. Veľmi múdri sme neboli, keď sme požadovanú informáciu dostali - malo byť o niečo lepšie ako dnes.

Boli sme rozhodnutí, že sa o to aspoň časť z nás pokúsi. Išli sme vyhľadať a obzrieť si nástupovú cestu asi 10 km od kempu. Prvá cesta bola plná nánosov z ľadovca, druhá schodnejšia. Po návrate sme rozhodli, že sa o to pokúsia traja, ktorí boli fyzicky najzdatnejší a mali aj skúsenosti. K Mirekovi a k Mirkovi sa dostala, vo výprave jediná žena, Denisa. Pobalili si potrebnú výstroj a potraviny, navečerali a pomerne skoro (asi o 21.00) išli spať.

Hvannadalshnúkur

Budík mali o 2.00. Okrem nich vstali aj Juraj, Maroš a Denisin otec. Pomohli im dobaliť (horúci čaj do termosky), dať zopár rád a zaželali šťastie pri zdolávaní vrcholu. Juraj trojicu zaviezol na nástupné miesto pri opustenej farme Sandfell. Vyrazili pár minút pred treťou.

Prvá časť cesty bola kamenistá, po ktorej postupovali asi 2 hodiny ľahkým tempom vzhľadom na náklad, ktorý mal každý z nich na sebe. Viditeľnosť bola obstojná. Postupne sa im terén zahmlieval, orientovali sa pomocou kamenných mužíkov. Asi vo výške 1 000 m nastúpili na snehovú plochu, ktorá ich už neopustila. Hmla sa rozplynula, nad nimi bola bezoblačná obloha. Začalo vychádzať Slnko.

Dajme slovo najmladšej členke výpravy, Denise: "Cítili sme, že sa nám vrchol stále viac približuje. Bol to však len optický klam, za jedným bielym kopcom nasledoval ďalší a ďalší…. Boli celkom štyri. Do očí bijúcu bielobu a trblietajúce sa kryštáliky ľadu pomáhali tlmiť okuliare, odkryté časti tela vrstva opaľovacieho krému.

Mirek a ja sme postupovali trochu rýchlejšie, ale vzhľadom na neznalosť terénu sme sa všetci počkali na jednom mieste, asi 1,5 hodiny chôdze od vrcholu. K vrcholu sme museli ísť okľukou, zosúvaním ľadovca sa vytvorili trhliny.

Po hodine chôdze dostali sme sa pod vrchol a začali asi 120 m náročný výstup na "kopu ľadu a snehu". Nepríjemným prekvapením boli značne hlboké trhliny, ktoré sme prešli relatívne bez problémov, ale so značnou opatrnosťou a rešpektom. Bolo ich asi päť, s rôznou dĺžkou a hĺbkou. Všetky však rovnako nebezpečné.

Mirek a ja sme o 8.15 vrchol konečne dosiahli, Mirko prišiel asi 15 minút za nami (mal ťažší batoh, niesol 50 m lano). Obzor bol vynikajúci, inverzia nádherná, obloha "plechová". Vietor preveroval naše oblečenie, teplota málo nad nulou, pocitová nižšia. Poblahoželali sme si navzájom k dosiahnutiu vrcholu, zjedli kalorické "bomby", urobili pár záberov a o 9.00 zahájili zostup. Stúpacie železá ani lano sme nemuseli použiť, použili sme len cepíny."

V tretine zostupovej cesty stretli organizovanú výpravu, ktorá sa len vybrala na vrchol. Išli naviazaní v počte 2 + 7. Počasie však pre nich už nebolo ideálne, sneh a ľad pomaly roztápali slnečné lúče. Pozdravili ich a pokračovali v schádzaní dolu.

Medzitým zvyšná časť výpravy stúpala po ich stopách, išla im oproti. Keď jej členovia dosiahli hranicu snehu, zbadali v diaľke pohybujúce sa body. Tie sa neustále zväčšovali a keďže sa už dal zrátať ich počet, bolo isté, že sú to oni. Stretli sa asi vo výške 1 200 m, prvý bol pri nich Juraj, za ním Denisin otec a postupne ďalší.

Po zvítaní sa a fotografovaní bratislavčania Juraj a Miro sa pobrali trochu vyššie, ostatní sa spolu vracali k "pevnej" kamenistej pôde. Tu ich všetkých čakal najstarší člen (a neoficiálne vedúci) výpravy Maroš. Úspešná trojica sa s ním podelila o zážitky a rýchlym krokom sme spoločne zostupovali k parkovisku. K nemu sme prišli o 13.15, takže trojica to zvládla za niečo viac ako 10 hodín. Svedčí to o ich skvelej trénovanosti a našom dobrom výbere.

Snafell

Vrchol s rovnakým menom ako predtým zdolaný na západe ostrova, tento však severne od ľadovca Vatnajökull. Jeho zdolanie sme si nechali na predposledný deň pobytu na Islande. Prístupný je z planiny rozprestierajúcej sa nad ľavým brehom jazera Lagarfljót. Ešte v podvečer sme sa chceli dostať do jeho blízkosti, informácie hovorili o akejsi chate vo výške 800 m n. m.

Neďaleko parkoviska pod vodopádom Hengifoss začínajú na "sobiu" planinu Miðheiðarháls serpentíny. Napriek F-kovému označeniu je cesta č. 910 kvalitná, s asfaltovým povrchom. Horšie to bolo s počasím. Teplota prudko klesala, pridal sa silný vietor. Dostali sme sa do výšky nad 700 m n. m. Klíma v autách však pracovala spoľahlivo.

Odbočka na F909 rapídne zmenila kvalitu vozovky, autá si však nesťažovali. Boli sme však napätí, nekľudní, niečo viselo vo vzduchu. Tabuľka s výstrahou v siedmich rečiach (angl. "Driving off-road is forbidden") nás varovala. Pokračovali sme, ale už nie dlho.

Do cesty sa nám postavilo snehové pole. Obísť sa nedalo, okolitá pôda bola veľmi podmáčaná vodou topiaceho sa snehu, zabárala sa aj ľudská noha. Chata bola vzdialená ešte asi 12 km, aj čas veľmi pokročil (hoci na Islande sú noci svetlé). Usúdili sme, že ďalej to dnes ani pešo nepôjde. Vrátili sme sa na pôvodné miesto, kde sme stanovali. Pri stavaní stanov začalo pršať, pršalo celú noc i nasledujúci deň. O 1 833 m vysokom vrchole sme mohli len snívať…

Ani nepriazeň počasia v posledných dňoch neovplyvnila naše pozitívne hodnotenie pobytu výpravy na Islande. Táto sopečná krajina, ktorej plocha je tým poznačená (pre lávové a snehové polia spolu s ľadovcami sú tak 3 plochy nevyužívané, neobrábané, vegetácia takmer žiadna) poskytuje návštevníkom dostatok príležitostí pre oddych, relax i nevšedné zážitky.

Vrcholy s nádhernými výhľadmi, ľadovce, sopky a sopečné krátery, vodopády, gejzíry, bublajúce a sírou páchnuce geotermálne pramene, syčiace a dymiace vývery, kaňony a tiesňavy, rozsiahle tektonické trhliny, pobrežné útesy a ostrovčeky, skalné ihly a brány, kŕdle exotických vtákov, stáda voľne sa pasúcich oviec a koní. K tomu dobrosrdečnosť Islanďanov, ktorí si radi s vami podajú ruky a potľapkajú vás po pleci. To všetko sme videli, zažili.

Další související články: