Považský Inovec a Vtáčnik na bicykli, horská Karpatiatour

Karpatiatour 2011, kučeravá cesta Slovenskom (1)

Kúpeľné Piešťany boli miestom štartu nášho desiateho cykloturistického putovania po karpatských horách a dolinách. Trasa putovania mala pestrý výškový profil a často menila smer, čím pripomínala kučery. Prvú zastávku "kučeravej" cesty" máme pri kolonádovom moste cez Váh. Fotíme sa pred známou sochou barlolamača s vierou, že v sedle bicykla sa nám podarí "zlomiť" všetky starosti a strasti, ktoré prináša uponáhľaný civilizovaný svet.

Považský Inovec a najutajenejšia krčma

Popri Váhu prichádzame do Moravian nad Váhom, odkiaľ začíname šliapať na hrebeň Považského Inovca. Na rázcestí pred Výtokmi odbočujeme vľavo do Kavčej doliny. Stúpanie naberá na strmosti. V minulosti ho zvládla lesná železnička, ktorá viedla z Moravian na Jelenie jamy, čo aj v súčasnosti vzbudzuje úctu.

Dosahujeme hrebeň, na ktorom odbočujeme vľavo na lesnú cestu (zároveň červená značka). Popod Kostolný vrch prichádzame na rázcestie nad Dominovou kopanicou.

Čtěte také: Karpatiatour 2009

Hrebeň Považského Inovca je mierne zvlnený a cyklisticky príjemný, prostredie karpatsky malebné. Opatrne sa predierame cez pasúce sa veľké stádo koní a cez Veselý vŕšok schádzame do sedla pod Bezovcom. Parádnym zjazdom sa dostávame do Novej Lehoty, kde hľadáme krčmu. Miestni ľudia nás navigujú k zastrčenej budove bez označenia. "Najutajenejšia krčma na Slovensku!" - pomyslím si, keď vo vzduchu zacítim príjemnú chmeľovú vôňu.

Občerstvení pokračujeme po starej ceste do údolia potoka Trsteník. Pri bývalej horárni Janiš odbočujeme doľava. Lesná asfaltka nás cez Dolné Zľavy privedie ku rázcestníku Odbočka do Nemečiek. Po chvíli sme v horskej osade Kulháň. Z celej lokality dýcha história, pri rybníkoch stoja mohutné až 600 ročné duby. Osada vznikla v stredoveku, ťažilo sa tu zlato, pálilo drevené uhlie a viedla tu aj lesná železnička.

Stúpame k horárni Stará Hora, kde odbočujeme vpravo. Kľukatými cestami, ktorých povrch sa mení z asfaltového na štrkový, šliapeme vysoko pod hrebeň Považského Inovca. Vrstevnicovou cestou sa dostávame na asfaltku, ktorá vedie až na najvyšší kopec pohoria Inovec (1 042 m). Po kilometri sme pri Inoveckej chate - cieli dnešnej etapy. Čerstvo zrekonštruovaná chata je pekná zvonku i zvnútra. Sme jediní hostia. Mladý chatár Dušan sa o nás postará ako sa patrí.

"Čierne" Strážovské vrchy a lazy

Prebúdzame sa do krásneho letného rána. Sedem kilometrov do Trenčianskeho Jastrabia nás poháňa gravitačná sila. V Trenčianskych Miticiach zastavujeme pri prameni minerálnej vody - známej Mitickej.

Podhorskou cestou sa cez Neporadzu dostávame do Horných Motešíc - sme už v Strážovských vrchoch. Pri horárni Sliače bočíme doľava na horskú asfaltku, ktorou prichádzame k rázcestníku Veľké lúky. Tu máme orientačné problémy. Snažíme sa ísť na vrch Baske, hodnú chvíľu však len blúdime a ideme dokola. Nakoniec traverzovou cestou cez Lažtek schádzame do Slatinky nad Bebravou.

Poludňajšie slnko nezaháľa a páli ako sa na júl patrí. Prichádzame do Čiernej Lehoty - dedinky, ktorá pôsobí príjemne zaostalo. Tu končí asfaltka, ďalej pokračujú len lesné cesty. Za dedinou začíname prudšie stúpať. Chvíľu bicykle aj tlačíme, čo ma napĺňa pocitom viny zo straty čistého štýlu. Ideme po starej žltej značke, až konečne dosahujeme sedlo pod Čiernou horou. Prívlastok čierny je v tejto lokalite obľúbený - je tu aj Čierny potok, Čierna dolina, Čierne kúty i Čierny vrch…

Zo sedla ideme dole po dobrej ceste, kochajúc sa výhľadmi na Strážovské vrchy. Pred nami sa objavuje skupinka domov - samota. Tieto horské usadlosti, typické pre Slovensko, majú rôzne názvy - kopanice, lazy, štále, cholvarky, nivky, rale, klčoviská. Tu sa nazývajú lazy. Mnohé zanikli, zopár ich ešte prežíva, vrátane týchto strážovských.

Cez lazy Zelenákovci a U Kučerov prichádzame do centra Valaskej Belej, tzv. ústredia. Táto obec sa hrdí titulom najväčšia na Slovensku - tvorí ju až 77 lazov. V časti Klin odbočujeme smerom na sever. Cesta sa vlní úzkou Zliechovskou dolinou, strmším výšľapom v jej závere sa dostávame na lúčnaté Podvršie pod Strážovom. Strážov (1 213 m) vyzerá odtiaľto veľmi zaujímavo a mohutne, jeho tvar a skalnatý vrchol sú nenapodobiteľné. Na rázcestí sa poberáme vpravo, vľavo v údolí vidno Zliechov. Príjemným zjazdom sa dostávame do rázovitej dediny Čičmany (655 m).

Zastavujeme v strede obce pri drevených domoch, pomaľovaných typickými bielymi ornamentmi. Po občerstvení sa v štýlovej krčme začíname stúpať nad dedinu. Štrkovou cestou sa dostávame do malebného sedla Javorinka (795 m) s peknými výhľadmi.

V pláne máme ísť zvážnicou pod Čičermanské sedlo, my sa však vydávame opačným smerom cez Vrchovanky. Kamenistou cestou, ktorá dokonale preveruje našu zručnosť, schádzame do doliny Krivá. Tu už vieme, že sme zišli zo správnej cesty. So škrípajúcimi zubami sa napájame na štátnu cestu v Čičmianskej doline len kúsok poniže Čičmian.

Už je takmer tma, keď klopeme na dvere horského hotela Kľak vo Fačkovskom sedle. Máme šťastie, hotel je takmer prázdny a personál ochotný. Pri penivom moku vyhodnocujeme druhú mimoriadne pestrú a zaujímavú etapu.

Hornou Nitrou

Raňajky vo veľkej jedálni sú chutné. A čo je obzvlášť dobré, urobili nám čaj do krígľa. Spolu so zdravotným kalíškom tekutých byliniek tak máme dobrý základ pre tretiu etapu. Spred hotela sú pekné výhľady na podmanivý malofatranský Kľak (1 352 m). Dolomitovým bralom pripomína nos, preto ho miestni ľudia volali Nasenstein. Fotíme a lúčime sa s týmto sympatickým prostredím.

Veľmi rýchlo sa ocitáme v Kľačne - najsevernejšej obci Hornej Nitry. V Nedožeroch odbočujeme doprava a cez obec Kanianka prichádzame do Bojníc. Ostošesť šliapeme do pedálov s túžbou čo najskôr sa znova ponoriť do lona karpatských hôr. V Kamenci pod Vtáčnikom sme už pod mohutným a vyzývavým pohorím Vtáčnik.

Hrebeňom Vtáčnika

Z Gepniarovej doliny sa vydávame úzkou Bystričianskou dolinou (zároveň modrá značka). Stúpanie je príjemné, okolité zelené a šťavnaté lesy vytvárajú spolu s dravou riečkou Bystrianka úžasnú horskú atmosféru. Doslova balzam na dušu. Pri opustenej horárni Horný dom odbočujeme vpravo hore. Serpentínami sa dostávame na bočnú rázsochu Buchlov a ďalej po žltej značke na Rúbaný vrch (1 097 m).

Sme na hrebeni Vtáčnika v lokalite Zadný Kľak. Okolité statné buky pôsobia majestátne. Žiaľ aj tu vidno stopy po značnej ťažbe. Hrebeňová cesta (červená značka) je dosť kamenistá a rozbitá, jazda si vyžaduje zvýšenú ostražitosť. Lesné úseky sa striedajú s lúčnatými.

Za lokalitou Tatra prechádzame lesom, pripomínajúcim prales. Cesta ďalej je miestami úplne rozrytá od ťažkých mechanizmov. Hrebeňovku si dokonale vychutnávame až v jej závere od Sedla pod Rajtokom. Míňajúc Grégarov štál schádzame do Veľkého Poľa, patriaceho do Tekova, kde v svojráznej krčme dopĺňame energiu.

V horskom sedle v osade Penhybel, ktorá je známa chovom a šľachtením koní, odbočujeme na juh. Miernym stúpaním s krásnymi výhľadmi na Veľké Pole a masív Vtáčnika prekonávame hrebienok. Za ním sa zjavuje zaujímavá Lehotská planina. Pohľad na otvorenú zvlnenú krajinku, na ktorej sa striedajú lúky, políčka, lesíky a roztrúsené štály, je veľmi pôsobivý. Uvedomujem si, aké mimoriadne pestré a pekné je malé Slovensko. Cez Malú Lehotu príjemným klesaním prichádzame k rázcestiu Brod. Odtiaľ nasleduje rezké stúpanie do Veľkej Lehoty.

Inovecká chata a malebný Veľký Inovec

Hneď povyše obce odbočujeme vpravo a vydávame sa na Veľký Inovec. Podvečerné slnko príjemne osvetľuje inoveckú krajinu, na západnom obzore sa vyníma pohorie Tribeč, ktoré napriek neveľkej výške vyzerá ako mohutná hradba. Na chatu pod Veľkým Inovcom prichádzame už za šera. Po doplnení tekutín sa vyberáme po strmých schodoch do tmavej malej izby. Zaspávame rýchlo.

Ráno si vychutnávame ďaleké výhľady na Ponitrie. Lúčime sa so svojráznou chatou i jej osadenstvom. Vďaka patrí najmä bývalému chatárovi Rudovi, ktorý bol našim "patrónom". Prechádzame cez Inovecké lúky do lesa a čochvíľa sa ocitáme na Veľkého Inovci (901 m) - najvyšším kopci Pohronského Inovca. Vystupujeme na andezitový skalnatý vrchol, z ktorého sú výhľady na Štiavnické vrchy a Podunajskú pahorkatinu.

Pookriati schádzame na Loksovu lúku. Kde oko dohliadne vidí sviežu zeleň, pahorky a kopce, na lúke s ojedinelými stromami sa pasú kravy. Ideme pomaly, absorbujúc idylickú horskú atmosféru. Lesnou cestou sa dostávame do dediny Bukovina. Cez Starú Hutu prichádzame do Novej Bane, bývalého kráľovského baníckeho mesta. Prechádzame po moste cez rieku Hron a po jeho ľavom brehu ideme do Rudna nad Hronom. Odtiaľ pokračujeme úzkou horskou asfaltkou.

Tajchy Štiavnických vrchov a legendárne Sitno

Čoraz viac sa vnárame do lesov Štiavnických vrchov, v ich tieni a ozóne sa nám aj do kopca šliape výborne. Nad Uhliskami v sedle Lajtrichská sa objavujú pekné výhľady na členité Štiavnické vrchy. Lesnou cestou (po tzv. Rudnej magistrále) popod Šariansky vrch sa dostávame do kopaničiarskej osady Vysoká. Z kopca nad obcou sa nám prvýkrát zjavuje Sitno. Vyzerá vysoko a ďaleko. Cesta ďalej pripomína hojdačku, ideme z kopca do kopca. Prichádzame k Richnavským jazerám.

Odbáčame k jazeru tzv. tajchu, na brehu ktorého sú pláže a stánky s občerstvením. Po dobrom obede v penzióne sa rozhodujeme oželieť kúpanie v lákavých vodách a uprednostňujeme kúpeľ vo vlastnom pote v podobe výšľapu na Sitno. Odolávame aj vodám ďalšieho tajchu Počúvadla. Hneď za ním odbočujeme vľavo na lesnú cestu, ktorá sa po vrstevnici ako had točí okolo Sitna.

Pod Sitiencami sa napájame na asfaltku, vedúcu na vrchol. Stúpanie je dosť strmé, v závere graduje až na 23 %. "Áno, je to tu!" s úľavou konštatujem, keď dosahujem vrchol vo výške 1 009 metrov.

Legendárne Sitno je najjužnejší slovenský kopec s výškou nad tisíc metrov a tiež je najjužnejší slovenský cyklovrchol s výškou nad 750 m. Okrem televízneho vysielača sa tu nachádza drevená rozhľadňa, na prízemí ktorej je bufet. "Cez prekážky k hviezdam!", napadá mi staré príslovie, keď na lavičke v tieni stromu vnútorným penivým kúpeľom regenerujeme sily a umocňujeme slastné vrcholové pocity. Vychádzam na rozhľadňu a fotím nádhernú kruhovú panorámu.

• Dokončení článku

Další související články: