Smrť v konzerve

Život je sviňa a nepýta sa na dobré úmysly

Keď som sa v r. 1971 vrátil z vojny, zostali mi spomienky na kamaráta Juriho, s ktorým sme spolu slúžili v Hodoníne u delostreleckej batérie a s ktorým sme spolu zažili naozaj správne vandrácke chvíle pri vojenských cvičeniach v teréne a na Libave. Juraj pochádzal z Trenčína a poviem vám, že keď sme sa spolu ocitli v kasárňach v Hodoši, ihneď sme vedeli, že sa stretli dvaja trampi. No a tak sme spolu odolávali tomu kreténsku mechanizmu a môžem s kľudom povedať, že sme odolali.

S Jurajom nás spájali, ku podivu, tri veci. Boli to jeho narodeniny, moje narodeniny a termín osláv dňa československého delostrelectva a raketového vojska. Spolu nás spájal dátum 15. január, a my sme ho vždy, aj spolu s našou delostreleckou batériou, solídne oslávili. No a tak, keď sme sa po skončení tejto hrdej služby našej vlasti lúčili, sľubili sme si, že tieto delostrelecko-raketovo súkromné narodky budeme, pokiaľ možno, spolu oslavovať k našej poteche až do nekonečna. Lenže život je sviňa a nepýta sa na dobré úmysly a ak ho podceníš, tvrdo zasahuje. A tak sa aj stalo.

Niekedy v r.1973, mi Juri napísal, že by sme konečne mohli tie naše narodky osláviť spolu na chate jeho otca, ktorý odišiel od rodiny za nejakou východniarkou a jemu dal kľúč od chaty v divočine Strážovských vrchov. Juri mi napísal: Je to len taká malá poľovnícka chatka, skromne vybavená, žiadny komfort, pár šalánd, piecka, stôl a divočina vôkol. No povedzte, kto by chcel viac.

A tak som sa vybral do Trenčína. V batohu politrovku rumu, pár konzerv, kúsok chleba, malý varič ma pevný lieh a bál bublinkovej fólie pod zadok, aby sme mohli sedieť u stolu bez nebezpečia primrznutia.

Juri a jeho kamoš Peťo, ma už čakali na stanici. Sadli sme hneď do autobusu a šinuli sa dolinami do srdca Strážovských vrchov. Juri hovoril, že už na tej chatke nebol aspoň sedem rokov, ale že cestu dobre pozná a tak sme nemali žiadne obavy. Autobus sa predieral zasneženou krajinou a my sme vystúpili v kdesi pri odbočke do malej a peknej doliny, a hlbokým snehom sme sa predierali hore okolo potoka.

Bolo celkom teplo a trochu pršalo, sneh sa prepadával pod nohami, a tak výstup na chatu nebol žiadna selanka. Zapadali sme až potiaľ, pokiaľ ženy nemôžu nikdy zapadať, a súmrak nás veľmi usilovne doháňal. V polovici januára sú dni naozaj krátke. Začalo sa stmievať a s tmou prichádzal aj mráz. Povrch snehu sa menil, začal byť ostrý a my sme boli od neho máličko dorezaní, ale šliapali sme odhodlane, pretože sme verili, že nás čaká pekná a milá chata, kde spolu oslávime naše narodeniny a pospomíname na dni v armáde. Jurimu aj Peťovi to celkom sľubné cinkalo v batohoch a tak bolo sa načo tešiť.

Bola už takmer tma, keď sa takmer v uzávere doliny objavila silueta chaty učupenej v starom bukovom lese, a my šťastní ale unavení z toho úmorného brodenia sa v hlbokom snehu, sme pridali do kroku a tešili sa z očakávaného. V šere som videl akúsi maringotku bez kolies, postavenú na starých železničných pražcoch, ktorá sa silno podobala bývalej radarovej stanici, či inej maringotke slúžiacej pre potreby vojska. Ale zatiaľ mi to nevadilo. Vyliezli sme po železných, snehom zasypaných schodoch na zasneženú terasku, nohami odkopali sneh od dverí, Juri odomkol a vytrhol primrznuté dvere a vošli sme dnu.

Brrrrr. Boli sme v zmrznutej železnej konzerve určenej pôvodne pre rádiovú stanicu, vybavenej železným stolom, železnými lavicami, železnými skrinkami, železnými policami, železnými posteľami, skrátka všetko bolo železné, mrazivé a prišraubované k železnej podlahe. Túto maringotku získal Jurkov otec v kasárňach za babku a nechal si ju vyviezť sem do centra hôr. Jednoducho - Iron mann. Nuž, kedysi sa to tak robilo a pokiaľ viem, robí sa to dodnes.

Ale zatiaľ sme boli ešte v pohode.

Nič to, hovorí Juri, ihneď musíme zakúriť, nanosiť drevo a navariť čaju. A tak sme sa rýchle rozdelili. Dostal som za úlohu zakúriť, čo sa naozaj zdalo takmer kľúčové. U malej piecky v chatke som našiel trošku dreva a tak som vymietol piecku, nakládol pár papierov a triesok do nej a zapálil. Vedel som, že komín bude studený a tak som dal prednosť trieskam a novinám, aby som získal veľký a dlhý plameň, ktorý pohne vzduch v komíne a vytvorí požadovaný ťah. Lenže opak bol pravdou. Dym sa začal drať cez prieduchy piecky a o chvíľu bolo vo vnútri ako v udiarni.

Vybehol som von a skontroloval, či nie je komín zapadnutý snehom, ale nad komínom bola taká šikovná strieška ktorá zabezpečovala, aby sa sneh nedostal do komína. Tak som vletel dnu a kontroloval, či nie je niečo s rúrami od piecky. A tu som zistil, že rúra je vytiahnutá mimo vyústenia komína z vonku a vonkajší komín je zablindovaný starou plechovicou z konzervy. Vytrhol som ju zo steny a zároveň s ňou sa mi do miestnosti vysypalo niekoľko mŕtvych a vysušených plchov a dve sovy, a komín sa začal byť priechodný.

Nasadil som rúru od piecky a znovu zapálil oheň. A teraz to vyzeralo naozaj pekne, perspektívne. Lenže, oheň sa veľmi dobre rozhorel, ale nebolo čím prikladať. Zareval som na Jurka a Peťa - chlapi, drevo potrebujem, noste rýchle drevo. Ohlas bol mizerný. V hore, kde je aspoň 60-80 cm snehu, drevo nenájdete. U chaty nebolo nič, pílku ani sekerku sme nenašli, a vonku tma ako vo vreci. Naviac, jediná baterka v rukách Juriho pomaly ale isto zhasínala a tak som vytiahol sviečku a z batohu svoj malý varič na pevný lieh, zapálil ho a začal so zo snehu variť nejaký čaj, alebo čosi podobné.

Juri s Peťom krúžili okolo chaty prehrabovali rukami - nohami sneh a snažili sa za každú cenu získať akékoľvek drevo na oheň. Vrátili sa s pár kúskami dreva, ktoré našli pod snehom na mieste ohniska a ktoré slúžili ako lavičky pri ohni. Už sme si všetci traja uvedomili, že dnešná noc nebude ľahká a tak sme sa sústredili na náš nocľah. Lenže aj tu chudoba striedala biedu a my sme zistili, že na dvoch šalandách v chate nie je žiadny matrac, že len prekrižované plechové pásy vytvárajú akési mriežkované ležadlo postele. No toto bolo iba tak na smrť. Obrátil som sa na Juriho, už naozaj celkom dosť vytočený. Kde sú doriti tie matrace a paplóny? Veď tu zmrzneme. Juri začal zúfalo čuchať po chatke, ktorá naozaj pripomínala konzervu vymrznutú ako mrazák a nakoniec našiel po železným stolom železnú truhlicu a v nej asi tak štyri alebo šesť či sedem vojenských dek, vypĺznutých, studených a mierne vyžratých od plchov.

Chlapci, hovorí Peter, musíme zohnať akékoľvek drevo, lebo tu zmrzneme. Ak nič nezoženieme, musíme ísť domov. Noc tu určite neprečkáme. Juri, je tu niekde poblíž ihličnatý les? Juraj sa zamyslel a potom hovorí: Asi sto či dvesto metrov nazad, ako sme sem prišli, bývala taká hustá smrečina, ale či je tam stále, neviem. Vôbec som si to nevšimol keď sme sem išli. A Peťo zavelil: Tak ide sa. Buď nájdeme drevo, alebo ideme domov.

Znovu sme sa ponorili do tmy a len biely sneh nám pomáhal sa ako-tak zorientovať. Po starých stopách sme zišli kus dolu a tam bol naozaj hustý, mladý smrekový les, kde väčšina snehu ležala na konároch. Otrhali sme tenké suché halúzky vyrastajúce priamo z kmeňa a urobili si z nich malú fakľu. V jej svetle sme začali olamovať všetko, čo sme videli a zdalo sa byť vhodné na kúrenie. Potom sme našli dva, či tri suché smrečky, ktoré sme vyvalili z koreňa a zo zmrznutej zeme, a keď už sme mali plné náručia, vybrali sme sa nazad k chate. Musím priznať, že sme sa konečne zasa trochu zahriali.

Keď sme vošli do chaty, bolo nám jasné, že v chate je asi tak o tri, štyri stupne väčšia zima ako vonku. Začali sme lámať drevo a ja som zasa zakúril. Už o chvíľu sme konštatovali, že piecka začína hriať, ale len do vzdialenosti asi tak jedného metra. Inak bola v celej chatke stále ukrutná zima a zo vzniknutej pary sa začala po stenách tvoriť námraza. Bolo nám jasné, že naša nová zásoba dreva nám vystačí maximálne na jednu hodinu a preto sme sa zasa zdvihli a vydali sa na novú výpravu za drevom. Keď sme sa vrátili s druhou "fúrou" konečne sme si spomenuli, že by možno nebolo od veci si hrknúť aj trochu nejakého liehu, lebo sme si potrebovali dodať nejakú energiu a hlavne pozdvihnúť náladu. Dali sme si rum priamo z fľaše a zasa sme vyrazili. Tretia "fúra" dreva bola posledná, a my sme vedeli, že na nič viac sa už nezmôžeme. Mali sme už uvarený plný ešus čaju a tak sme otvorili fľaše, posadali si okolo piecky a rozmýšľali čo ďalej.

Krájali sme si slaninku a klobásy, zapíjali všetkým čo bolo a naša nálada sa trošilinku zlepšila. Lenže piecka nemilosrdne hltala drevo ako námorník grog a pretože sme väčšie kmene nedokázali polámať, strkali sme ich tam postupne cez stále otvorené dvierka a tak nejaký ten dym nás už vôbec nevzrušoval.

"Chlapci moji, hovorí Juri, to drevo nám vydrží tak maximálne dve hodiny, ale skôr len jednu. Teplo tu nebude ani potom a tak budeme naozaj musieť ešte v noci vypadnúť, lebo inak zmrzneme." Lenže, s pribúdajúcim alkoholom v našom krvnom obehu sme boli čím viac trúfalejší a začali sme dokonca uvažovať, že by sme to mohli aj nejako vydržať do rána.

"Šak pijatiky máme dosť a alkohol nás vykúri jedna radosť." Nuž nie nadarmo sa na Morave hovorí: Při pití mnohém, rozume zbohem. Našťastie niekto z nás, ktorému zostala posledná štipka toho rozumu pozrel na hodinky a hovorí:

"Chalani, ale veď je iba deväť hodín a do rána nám zostáva ešte minimálne desať hodín. A to nemôžeme prežiť ani triezvi. Tobôž opitý". Neviem kde sa v nás zobrala tá posledná štipka zdravého rozumu a my sme zavelili: Vztyk, zbaliť sa a ideme domov. A to sme aj urobili.

Cesta dolu do civilizácie nebola žiadna sláva. Mierne pripití, veľmi sklamaní, poriadne vyzimení, ale stále živí sme sa tackali krutým mrazom škralúpom zmrznutého snehu, ruky dorezané, nohavice rozrezané, a asi za poldruhej hodinky sme sa dostali na hlavnú cestu. Bola pustá, bezútešná a stuhnutá mrazom, a my sme vlastne ani nevedeli, ktorým smerom ísť, aby sme sa čo najskôr dostali do civilizácie. Vlna mrazu, ktorú predpovedali naši meteorológovia sa dostavila, v lese prašťali stromy a nám sa mrazom zlepoval nos. Koľaje snehu sa zmenili na ostré zárezy na ktorých sme neustále padali a zraňovali sa, a Juri povedal - nešpekulujme, vráťme sa tadiaľ odkiaľ sme prišli. Zvrtli sme sa teda po ceste a ako poslední hrdinovia zimy sme cupkali premrznutí a veľmi nešťastní kamsi dolu do dediny.

Mali sme ale obrovské šťastie. Keď sa pred nami objavili prvé svetlá obydlí, mysleli sme si, že budeme musieť niekoho zobudiť a poprosiť aby nám pomohol a zachránil nás. Aby nám objednal taxi z Trenčína, alebo nás nechal niekde prespať, a hoci sme neboli žiadny pracháči, spolu by sme dokázali nejakú sumu zložiť. Ale Veľký Manitou stál asi pri nás, pri svojich zatúlaných a opustených deťoch prírody a zmiloval sa nad nami. Ako sme ťahali tichou polnočnou dedinou, zrazu sa nám zazdalo, že počujeme nejakú hudbu. Všetci traja sme zastali, a keď sme sa uistili, že to nie je kolektívna halucinácia, vyrazili sme s novou silou a elánom do stredu obce, kde stál vysvietený kultúrny dom a v ňom bola rozbehnutá druhá, záverečná polovica poriadnej dedinskej svadby. Ihneď nám bolo jasné, že sme zachránení. Bleskovo sme sa dohovorili, že budeme hovoriť o tom, že sme boli na túre, a že sme zablúdili a že ani poriadne nevieme kde sme.

Svadba bola v tom štádiu, keď už cca 80 % hostí je elegantne pripitých a všetci chodia fajčiť von na čerstvý vzduch. Mali sme šťastie aj v tom, že keď sme tam prišli, stál tam aj ženích s nevestou a svadobní otcovia a všetci si riadne zadávali z putovnej fľaše, len aby preboha živého nestratili tempo s tými, čo sedeli vnútri.

Keď sme sa vytackali z tmy a so zmrznutými tvárami a namrznutým oblečením sme vstúpili do svetla vchodu, všetci úplne šokovaní zmĺkli a pozerali na nás ako na yetiho a spol., a keď sme ich trasúcim hlasom poprosili, či by sme sa nemohli u nich trošku ohriať, lebo inak zmrzneme, ozval sa v nich úžasný výbuch solidarity, priateľstva a hlavne človečenstva. Okamžite nás vtiahli do kulturáku, každému pre istotu vnútili poriadny pohár pálenky a zburcovali kuchárky. A tak sme sa k poteche všetkých veľmi pekne, príjemne a úžasne zotavovali, jedli a pili a rozprávali všetkým náš príbeh, ktorý sme len máličko vylepšili, no a nakoniec sme si na tej svatbe aj zatancovali. Áno, vo vibramkách, zimných bundách a dorezaných nohaviciach.

Bolo to veľkolepé. Čo sa dialo ku koncu si nikto z nás nepamätal, ale ráno sme sa zobudili okolo desiatej až jedenástej hodiny, všetci traja v jednej starodávnej manželskej posteli a jedna milá pani sa nás spýtala: Chlapci, budete už raňajkovať? A tak po chvíli zdvorilého odmietania sme zasadli ku stolu, kde nás čakala praženica so škvarkami (úžasné), pollitrové hrnčeky bielej kávy a my sme boli neskonale šťastní. A potom sme zistili, že sme v dome nevesty a že sme si včera so všetkými potykali a tak sme ešte raz všetkým veľmi, veľmi pekne a čo najsrdečnejšie, ako sa vôbec dá, poďakovali, zabalili sa a o dvadsať minút sadli na autobus a odišli do Trenčína.

Kamaráti ma odprevadili až na stanicu a pretože sme ešte mali nejaký čas do odchodu vlaku, dali sme si pivko a tešili sa navzájom, ako to len dobre s nami dopadlo. No a keď už prichádzal môj vlak, tak Juri mi podal ruku a hovorí. Počúvaj, človeče, veď my sme v tej zasranej konzerve naozaj mohli aj zmrznúť.

No a tu by ten príbeh mohol končiť, pretože happyend bol dokonalý. Lenže asi za tri mesiace som dostal od Juriho list, kde mi napísal: Minulý týždeň ma kontaktoval otec a že vraj by ma prosil, aby som mu z chaty priniesol malorážku, ktorú tam má schovanú a on že by sa pre ňu zastavil. Tak som mu povedal, že sme tam boli a všetko prehľadali a určite by sme ju našli, keby tam bola. A tiež som mu povedal, ako sme skoro zmrzli a on bol prekvapený, pretože vraj v drevárni sú narezané a narúbané aspoň dva kubíky suchého bukového dreva a že sme ho mali kludne použiť. (Ako keby sme sa okúňali). A ja mu na to, že v akej drevárni, veď tam žiadna nie je. A on mu vysvetlil, že veru je, ale asi až 5-6 m za chatou čiastočne zakopaná do svahu, aby nebola na očiach. No a tak mi bolo jasné, že dreváreň bola zasypaná a zafúkaná snehom tak, že sme ju bez poriadnej baterky v noci ani nemohli nájsť. Zašiel som tam aj s Peťom cez víkend a tá dreváreň tam naozaj je. A veru je plná dreva a je v nej aj lopata, píla a sekera a v železnej skrini si natlačené dva poriadne matrace a pár paplónov. No skoro nás porazilo.

A toto už je naozaj koniec.