Pätnásť splnov a štyri dni

Svet sa zbláznil a spáchal sebevraždu

Ewa zomrela pätnásť splnov a štyri dni po tom, čo sa svet zbláznil a spáchal sebevraždu. Že to svet urobil, sme zistili až dva dni po tej hroznej tragédii, ktorá nás uväznila na našej chate a ktorá sa tak stala záchrancom našich životov a strojcom našich osudov.

Ten večer sme sedeli v chate a trošku si prikurovali malou pieckou keď všetko zhaslo, rádio stíchlo a čas sa zastavil. Nebrali sme to ako tragédiu. Ale divné to bolo. Nemali sme naštartovaný generátor, sieť sme vôbec nezaťažovali. A zrazu tichučko. Zažali sme dve sviečky ,zobrali do rúk gitaru a naliali si čosi ľudské. A potom sme zistili, že aj naše hodinky, riadené satelitom, zastali tiež. No a rovnako aj naše notebooky a vôbec všetko. Iba kukučkové hodiny v jedálni tikali akosi príliš nahlas. A tak sme išli spať. Vyliezli sme po schodoch do našej zateplenej izbičky, ale keď sme pozreli z okna do doliny, videli sme len tmu a tmu. Povedali sme si : Ej, toto veru musí byť riadny výpadok. Ale prečo je aj u nás?

A bolo to naozaj veľmi čudné. Lebo svet ľudí, tam dolu, sa rozhodol, že presadiť si svoju pravdu je dôležitejšie ako život. A aj to, že niektoré nenažrané korporácie chceli dostať to, čo patrilo iným a tiež to, že vyrábať čím viac smrteľnejšie zbrane je bezvadný biznis. Ale len pokiaľ sa vám to nevyšmykne z rúk. Lenže teraz sa to asi niekomu riadne vyšmyklo. A tak sa svet dobrovoľne a sám nechal zničiť. Ľudia si stále mysleli, že sú to len také politické prekáračky, že sa ich to netýka a že zdravý rozum zvíťazí. Ale nezvíťazil. A teraz je po nich. Ale ani toto sme ešte nevedeli.

Ráno bolo nanajvýš čudné. Žiadny vták, žiadny hluk, žiadny pohyb. Len hore dolinou začal stúpať akýsi dym, či hmla - mala šedožltú farbu a pomaly sa dvíhala a dvíhala. A nám sa zdalo, že spolu s ňou prichádza smrť. A ešte bolo čudné, že vôbec nič nefungovalo. Žiadna elektronika, žiadna spojovacia technika a naše supermoderné telefóny ani neškrtli. Všade bolo hrozné ticho. Nefúkal vietor, nelietali vtáci a my sme začali mať strach. Skúšali sme nadviazať spojenie pomocou telefónov, vysielačiek, notebookov atď., skrátka skúsili sme všetko, ale nikde ani pol slova. A tak nám začínalo byť jasné, že asi sa stalo niečo veľmi zlé v tom svete, ktorý sa nachádzal tam dole. Postupne sa nám celá dolina a celý náš výhľad stratil v žltej hmle, a my sme v strachu nevedeli čo ďalej.

Všetko sa udialo takto. Peťo a ja, sme kamaráti od detstva. Znie to trochu banálne, ale naše osudy boli takmer totožné, či lepšie povedané až neuveriteľne totožné. Bývali sme v jednom paneláku v Bratislave, a keď sme prišli na svet tak jeho i moji rodičia boli už postarší učitelia. Pre obe rodiny to bola úžasná udalosť. Zaujímavé bolo i to, že sme sa v dátume narodenia rozišli len o osem dní. Vždy, keď sme o tom s Peťom hovorili, smiali sme sa, že to asi naši rodičia boli spolu na nejakom peknom fláme a my sme dôsledok tej párty.

No nech to bolo ako chcelo, stali sa z nás najlepší priatelia, kamaráti na celý život. Spolu sme absolvovali jasle, škôlku, základnú školu, strednú, no a napokon aj vysokú školu, kde sme obaja excelovali. Hovorili nám - "dvojky", a väčšina ľudí ktorí nás poznali, bola presvedčená, že dvojčatá naozaj sme. Strašne nás bavil a stále baví svet. Spolu sme s horúčkovitou posadnutosťou poznávali ako veci fungujú, vedeli sme pochopiť akýkoľvek mechanizmus a dokázali absolútne všetko rozobrať, zložiť a opraviť. Ale milovali sme aj šport, futbal, hokej, turistiku a dokonca aj lezenie po skalách. Radi sme plávali, lietali na paraglajdoch a pod. Žiadni suchári.

A potom prišiel svet elektroniky a z nás sa stali super odborníci, pretože sme okamžite všetko chápali a všetkému rozumeli. Netrvalo dlho a už sme boli v zahraničí a firma, ktorá nás zamestnávala nás platila tak, že sme takmer nevedeli, čo sú to peniaze a ako sa utrácajú. Mali sme k dispozícii platobné karty bez limitu, osobných asistentov a štáb spolupracovníkov, ktorý realizovali naše nápady.

Bolo to šialené. Ale ešte nie tak, ako keď sme urobili náš najväčší objav a vymysleli niečo, čo zvyšovalo takmer dvojnásobne výkon takmer akejkoľvek elektroniky bez nároku na spotrebu energie. Náš systém bol tzv. "nepriestrelný". Vyrobili sme ho tak, že po akomkoľvek narušení sa sám "zostrelil" a zničil. Skrátka, nedal sa skopírovať. To, čo sa na nás potom zosypalo nás utvrdilo v tom, že buď zmeníme náš život, alebo sa staneme otrokmi tohto sveta. Lenže my sme chceli žiť. Poznávať nepoznané, cestovať, mať priateľov a zažiť si s nimi nejaké dobrodružstvá, a občas urobiť aj nejaké bláznovstvá, ktoré by neboli až tak úplne v "norme". A tak sme v Číne založili firmu, do ktorej sme zaangažovali jedného veľmi významného politika a rozhodli sme sa stratiť z tohto sveta. Opustili sme svet biznisu a len naše neustále rastúce konto bolo znakom nášho úspechu. Peniaze sme mali vo všetkých bankách celého sveta.

Zdalo sa to jednoduché. Mali sme neuveriteľne veľa peňazí a naše kontá boli takmer nekonečné. So špeciálnou agentúrou, ktoré vo svete biznisu existujú a o ktorých sme dovtedy nemali ani najmenšie vedomosti, sme si v Poľsku prenajali úžasný škuner aj s malou posádkou skvelých a priateľských poľských námorníkov a urobili sme si nádhernú cestu okolo sveta, ktorá trvala vyše dvoch rokov. Naučili sme sa všetko zo sveta námornej plavby a ovládania plachetníc. Kotvili sme v najkrajších prístavoch sveta, prekonávali oceány a moria .Videli sme nádherné krajiny ,poznali neuveriteľne ženy, božské jedlá, fantastické kultúry ,ale potom sme zistili, že by sme už asi radi našli nejaký svoj náhradný domov, ktorý sa nám po smrti našich rodičov kamsi stratil. Už sme nechceli komfortné hotely, super služby a to, aby nám niekto plnil všetko, čo nám videl na očiach. Cnelo sa nám po normálnom živote. Zavelili sme - "poďme domov", a celá banda sme sa vrátili do poľského prístavu, odkiaľ sme vyplávali. No a potom sme začali konať.

Keď sme sa vrátili do Európy, naša agentúra nás varovala, že o naše služby majú záujem mocnosti, ktorým sa nehovorí nie a že naše poznatky by mohli využiť pre vojnové účely a to sme nikdy nechceli. Nevedeli sme, ako uniknúť z takejto spoločnosti. Ale potom nám jeden človek, ktorý to vedel, za poriadny peniaz ponúkol úplne novú identitu, a my sme ju prijali.

Domov sme sa vrátili ako dvaja frajeri, čo majú za sebou pár rokov skúseností v alpských chatách v Rakúsku a Švajčiarsku, čo bola naozaj pravda. S radosťou sme tam takmer dva roku makali, vynášali, varili, natierali a sprevádzali turistov a ofukovali turistky. Boli to úžasné dva roky. No a popri tom sme si tu doma najali istú právnickú firmu, aby nám zmonitorovala situáciu na Slovensku, a pokiaľ možno zistila, akoby sa dala kúpiť nejaká pekná vysokohorská chata v Tatrách. Právnická firma bola jedna podvodnícka banda a tak sme ju nechali pekne drsne skrachovať a najali sme si inú, malú ,ale skvelú a poctivú. Nevedeli o nás nič pretože sme vystupovali cez zahraničného agenta, ale zistili nám, že jedna populárna a úžasná slovenská chata je takmer na predaj, a tak použili ohromnú silu našich peňazí, zatlačili, podmazali a chata bola naša.

Nikto nevedel kto je majiteľ. Ani chatár, ktorý tam "úradoval" už pekných pár rokov. Hovoril: Mne je to jedno, kto je majiteľ, mne platia dobre, moje nápady akceptuje a ja a aj turisti sme spokojní.

Toho roku sme sa u neho prihlásili ako nosiči a zamestnanci a keď sme mu ukázali naše vysvedčenia z Álp, boli sme ihneď zamestnaní. Sranda, zamestnaní na vlastnej chate. Ale presne toto sme chceli. Chatárovi sa veľmi páčilo ako sme pracovali. Vedeli sme úplne všetko opraviť, navariť, vyniesť, pobaviť ľudí, a šťastie z našej práce bolo naozaj nákazlivé. Niekedy, keď sme si vypili trošku viac, chatár nás nenápadne testoval . Vraj : A čo ste robili predtým a kde a v akej firma a kto sú vaši známi, a kde sú vaši rodičia. Ale bol len stále zúfalejší ,ale jeho inštinkt starého horala mu vravel, že niečo je inak, ako by sa zdalo.

Počas dvoch rokov práce na chate sme celkom dosť investovali do jej vybavenia a tak sme mali výborný naftový generátor, tichučký a výkonný, chladiace zariadenie, nové vybavenie kuchyne, a velikánsky zásobník na propán, ktorý nám vždy vyniesla helikoptéra, výkonné slnečné kolektory i malú veternú turbínu, a hlavne nový sklad potravín, ktorý nám umožnil takmer 100%-ne predzásobiť chatu na celé leto. V zime bola chata zatvorená, lebo jednak bola čiastočne v dráhe lavín a nebolo úplne bezpečné ju prevádzkovať a aj prístup na chatu bol dosť nebezpečný. Ale my sme to príliš nerešpektovali. Sezónu sme začínali skôr a končili oveľa neskôr, ako sa oficiálne zatvorili chodníky.

Najväčší trik sa nám podaril, keď sme si najali partiu chalanov, aby urobili zbíjačkami miesto pre potravinársky kontajner pri tom sme objavili ľadovú dieru, ktorá zásobovala chatu pitnou vodou. Keď sme spolu s nimi vytvárali plošinu, uvoľnila sa šikmá skala a za ňou pekná trhlina, ktorá viedla do tej ľadovej jaskyne. Bola to pre nás naozaj výhra. No a potom sa stalo, že vojaci americkej armády, ktorí boli umiestnení v Poprade na letisku, si urobili kondičný výstup k nám na chatu, a nám sa pomocou horcovej borovičky, poriadneho baranieho gulášu a nášho šarmu podarilo nadviazať cenné známosti , z ktorých nakoniec vyplynulo, že nám Američania vždy na požiadanie, ale riadne za úplatu, vyviezli obrovskou helikoptérou celý kontajner potravín na predzásobenie. Bolo to úžasné. Mali sme takmer všetko a už len pre zachovanie tradícií nám naši nosiči vynášali iba pivo a chlieb a čerstvé mäso. A pre fajnovky sem-tam aj posteľnú bielizeň. Ale aj ten chlieb sme si dokázali upiecť sami.

Život na chate nás takmer pohltil. Ani za nič na svete sme sa nechceli vrátiť k nášmu predchádzajúcemu štýlu žitia. Milovali sme tento spôsob života. Náš starý chatár už asi pochopil celkom dosť, pretože posledný rok na jeseň sa nás len spýtal: "No a čo chlapci, so mnou ešte stále rátate"? "Nuž akože", vravíme, "prečo nie šéfe, bez vás by to tu nestálo za nič a tak hádam si tu spolu ešte niečo užijeme". Ale v jeho očiach sme boli šéfovia už my dvaja.

Ale prešla zima, a Peťo a ja sme už boli poriadne nervózni z toho, že máme žiť v doline. Využili sme zimu a urobili sme pár kúzelných trekov na Novom Zélande, zalyžovali si v Alpách ,strávili mesiac po Novom roku na jachte v Karibiku, a potom sme sa vrátili domov a čakali. Ale dlho sme nevydržali. Po dvoch týždňoch sme sa vybrali za Američanmi na základňu, a bez problémov a ľahší o dve fľaše horcovej borovičky (slovenský gin tomu hovorili) si dohodli prepravu kontajneru na chatu. Vytiahli sme z garáže náš zánovný ruský Gazík premaľovaný na Saharský špeciál a za šesť dní sme s ním úplne zaplnili obsah kontajneru všetkým, čo sme mali už od jesene na zozname. Veru, bola to poriadna dávka. Napokon sme sa dohodli s Američanmi na dátume prepravy a štyri dni predtým sme vyrazili hore na chatu.

Samozrejme, že chodníky boli ešte zatvorené. Ale nie pre nás. Ťapkali sme snežnicami a potom mačkami a cepínmi drapkali do ľadových chodníčkov, ale nevzdali sme to, a po jednom bivaku a dvoch dňoch sme boli konečne na chate. Na našej chate. Na našej milovanej chate.

Všetko ešte bolo zavalené snehom, vchody totálne zafúkané, na okeniciach víchricami nabitý sneh, komíny zaviate. A tak sme sa chytili lopát a makali a makali. Keď po dvoch dňoch prileteli Američania, mali sme už plošinu na kontajner vyčistenú a oni ho tam len tak fajnovúčko položili na miesto, zamávali nám, zalomili palce a ihneď zdrhli. Bolo to čudné, lebo to bývalo inak, ale čo už, veď sú to vojaci a majú svoje rozkazy. V podstate nám to bolo jedno. Hlavne, že sme tu už mali všetko potrebné pre náš život.

Od neskorej jesene tu bol položený niekoľko tonový, deväť kubíkový zásobník propánu ktorým sme zásobovali sporák v kuchyni, a mali sme tu aj dostatok nafty pre malý vyhrievací kotol a elektrický generátor. No a teraz sme tu už mali aj potraviny na najmenej tri, či štyri mesiace. A k tomu všetkému sme tu mali od vlani ešte aj takmer štyri naskladané palety bukového dreva do krbu. Naozaj krásna perspektíva. Zavolali sme nášmu "chatárovi" a povedali mu, že už sme aj zo zásobami hore na chate, ale jeho odpoveď bola akási čudná. Chýbal nám v nej jeho entuziazmus, ako keby sa odovzdával svojmu osudu. Nič sme mu nevyčítali, len sme si povedali, že buď už je to jeho vekom, alebo jarnou únavou. Ale pevne sme verili, že to nevydrží a o pár dní sa ukáže na chate.

Na druhý deň ráno sme naštartovali náš dieselový generátor a dobili všetky batérie na plný výkon, rozmiestnili potraviny do skladov a do našej ľadovej jaskyne, napojili trubky propánu, ale vodu sme ešte do vodovodu nepustili. Predsa len tu hore boli v noci ešte poriadne mrazy. Večer sme si navarili hrniec čaju, pridali trošičku rumu a chceli pozerať TV. Ale na všetkých kanáloch len kecali o politike a tak sme to vypli a išli spať.

Ďalší deň bol ako predchádzajúci len s jednou výnimkou, že nám volal starý chatár, a bol veľmi, veľmi čudný. Vraj chlapci moji, ako sa máte, a čo, potravín máte dosť a nič vám nechýba ? A potom povedal : Asi sa už neuvidíme, veď viete prečo a my sme si mysleli, že asi má nejaké vážne zdravotné problémy. Ale večer sa stalo niečo iné. Svet sa zbláznil.

To sme sa len tak spolu rozprávali, a počúvali akúsi hudbu a motali sa v notebooku, keď zrazu všetko stíchlo. Svetlo v chate zhaslo, zastavili sa nám hodinky, riadené satelitom, vypla sa všetka elektronika, naše notebooky zhasli a všetko čo nás viazalo s civilizáciou zmizlo. Pozerali sme sa z okna chaty a dolu bola úplná tme. Žiadne svetlá, žiadny pohyb, vôbec nič. Tak sme si povedali, že to musí byť asi nejaký veľký výpadok a že predsa nemôže byť taká sila, aby všetko vypla a zastavila. Ale ona naozaj bola. V noci nás prebudilo nejaké dunenie a pár výbuchov kdesi v diaľke, ktoré boli asi dosť mohutné, pretože otriasali aj našou chatou. Ale ešte sme stále nič netušili. Mysleli sme si, že Američania stále hĺbia svoj imaginárny tunel pod Tatrami, o ktorom všetci vedeli, že je to atómový bunker.

Až ráno, keď sme uvideli krajinu pod nami, konečne sme si uvedomili, že to a si bude viac ,ako vážne. Premýšľali, čo sa to vlastne stalo. Je to koniec sveta, je to tretia svetová vojna, je to prepad civilizácie nejakou inou vesmírnou kultúrou, alebo čo to dočerta je ? Do údolia sme nevideli, žiadne komunikácie nefungovali. Žltošedá hmla vystupovala z doliny a ustálila sa asi tak 300 - 400 výškových metrov pod nami, ale my sme nevedeli čo je to zač. Vietor nefúkal, len slnko svietilo a pomaly roztápalo sneh, ktorý mal vydržať ešte aspoň päť - šesť týždňov. Boli sme nad hranicou tej nebezpečnej hmly, nad hranicou života a smrti? Asi áno. Len sa nám to akosi nechcelo dostať do hlavy.

Čo sa tam dole preboha stalo ? Kto zaútočil na koho a kto sa pred kým bránil? A prečo? Prečo bol niekto ochotný obetovať tento svet, len aby dokázal svoju pravdu? Alebo to bol krach niekoho, komu už nevydržali nervy? Sedeli sme pred chatou s hlavou medzi rukami a boli na kraji zúfalstva. Dodnes neviem, ako by to dopadlo, keby sme v podvečer nezačuli tie hlasy. Boli to dievčenské hlasy a niesli sa ku nám z poľského chodníka, odkiaľ by som ich v tomto čase nikdy nečakal. V lete hej, to áno. Poľskí horolezci prichádzali k nám po tejto trase a mali sme medzi nimi veľmi veľa kamarátov. Tak, ako to asi všade medzi ľuďmi na horách chodí. Lenže bola ešte zima a výstupy neboli ani na poľskej strane doporučované, a len málokto by sa v zime pustil na výstup až sem k nám. Najprv som zostal trošku udivený, že sa mi to hádam len zdá, ale to už Peťo hovoril : Samko, počuješ tie hlasy?

Vstali sme a rýchle vyrazili po totálne zaviatom chodníčku k hrebienku. A zrazu sme ich videli. Dve dievčatá, horolezkyne, borili sa hlbokým snehom ku nám a vyzerali biedne. Povedal by som, veľmi, veľmi biedne. Boli navidomoči vyzimené, ubiedené, vystresované a hlavne vystrašené. Hneď sme ich brali do chaty a ani sme s nimi veľmi nedebatovali, lebo sme videli, v akom sú šoku. Určite prestáli noc v bivaku na výstupe z poľskej strany a len bohvie čo ich prinútilo, aby sa nespustili nazad do Poľska a dali prednosť našej chate…

Volali sa Malgorziata a Ewa. Boli z poľského horolezeckého oddielu, ktorý k nám, samozrejme, celé leto robil výstupy, ale my sme si tieto dievčiny akosi nepamätali. Lenže nebolo nad čím váhať. Ihneď sme ich nakŕmili horúcou polievku zo včerajška a litrami čaju . Ewa bola v celku v poriadku, ale Malgorziata vôbec nie. Opísali nám celú tragédiu výstupu, ako nestihli urobiť posledné dve dĺžky a ona zostala hore a Malgorziata bola kusisko pod ňou. Tak prečkali noc, a tak ich zastihla aj tá smrteľná žltošedá hmla ktorá bola aj na poľskej strane. Ráno už vedeli, že dolu ísť nemôžu. A tak Ewa pomohla dobrať Malgorzatu hore a vybrali sa cez náveje, preveje a zalomené ostré hrebienky k našej chate. Malgorziate bolo celý čas zle, vracala, triasla sa, trošku blúznila a strácala sa v realite. Nevedela kde je a ani prečo tam je. Hneď sme ju uložili do postele a dali jej širokospektrálne antibiotikum, ktoré sme mali v našich zásobách. Ewa neustále plakala, žobronila a prosila nás o pomoc pre jej priateľku, ale chápala, že jej vlastne asi nijak pomôcť nemôžeme. Malgorziata všetko, čo sme do nej dostali, poctivo vyvrátila, a na tretí deň ráno zomrela.

"Dlaczego, dlaczego, co sie stalo?", stále sa pýtala Ewa? "Čo bude s nami? Ako prežijeme?" Tisíc otázok, na ktoré bola len jedna odpoveď. "Nevieme. Nechápeme. Nerozumieme tomu." Všetci traja sme plakali a preklínali niekoho, kto spôsobil smrť Malgorziaty, a popritom sme si s tichou hrôzou uvedomovali, že tam dolu, kde sme žili a kde boli a žili všetci naši kamaráti, priatelia a známi, už asi vôbec nikto nežije. Že tam už asi všetci zomreli. Len pomyslite. Dá sa s tým zmieriť?

Malgorziatu sme zabalili do bivakovacieho vaku, dovnútra sme vložili plastovú fľašu s údajmi o nej a príčine jej smrti a úzkou strmou rizňou, o ktorej sme vedeli, že schádza až k poľskému plesu, sme ju spustili dolu. No a potom sme sa všetci opili, pretože sme vôbec nevedeli čo ďalej.

Ewa mala 21 rokov, bola štíhla (veď ako inak) lezkyňa, 162 cm vysoká (my sme hovorili, že je nízka a nie malá), milá ,s veselou a priateľskou povahou a s hlbokou dušou. Povedala nám, že tých niekoľko desiatok výškových metrov o ktoré bivakovala vyššie, ju zachránilo od toho, aby sa nadýchala toho jedu, ktorý zabil Malgorziatu. Priznávala, že si možno tiež trošku "šlukla" toho svinstva, ale vravela, že sa jej len raz, či dva razy trošku zatočila hlava, a že to rýchle čerstvým vzduchom vykašlala z pľúc. Veľmi sme jej verili, lebo sme jej veriť chceli. Ale najdôležitejšie bolo, že sme všetci traja pochopili, že sa svet naozaj zbláznil, a že prežiť jeho záchvat bude našou jedinou nádejou na život. A tak sme spolu začali žiť. Veď ani nič iné sme urobiť nemohli.

Jedla a pitia sme mali naozaj dostatok. Keď to Peťo zrátal , prišiel za mnou a hovorí: "Samko, máme toho všetkého tak na dva až tri roky .A možno aj na päť. A tie americké j edlá v plechu nám naozaj dlho pomôžu. Človeče, tam sú záručné doby až 7-10 rokov. Máme vitamíny, kyslú kapustu, ale aj alkohol, cigarety (nikto nefajčil), kávu, čaj, cukor, mäso, sušenú zemiakovú kašu, cestoviny, zeleninu, ále, veď čo ti budem hovoriť, sám dobre vieš, že nič nás v tomto nepoloží. Máme na čom variť, máme sa čím zohrievať, máme dobrú čerstvú vodu". Ewa bola "primerane" nadšená a my zadumaní. Nevedeli sme, či sme na tomto svete jediní, či sú okrem nás tu v Tatrách ešte aj iní ľudia ktorí prežili a ktorým by sme mohli pomôcť. Ale o tom sme sa čoskoro dozvedeli.

Asi tak dva týždne po výbuchu, ako sme volali ten koniec sveta, sme s Ewou odkopávali čerstvý sneh spred kontajneru, keď tu zrazu čosi buchlo pár centimetrov od mojej hlavy a ja som uvidel jamku, ktorú urobila guľka a začul som výstrel, ktorý zaznel spod chodníka na chatu. Chcel som zakričať na Peťa, ale ten už zmizol poza kontajner do chaty aby sa o pár sekúnd vynoril aj s natiahnutým kalašnikovom a mieril na chodník, odkiaľ prišla nebezpečná streľba. A potom sa ozvali hlasy, ktoré nás dvoch vyzývali, aby sme sa vzdali, zdvihli ruky a nebránili sa. Bolo jasné, že agresori vedeli o tom, že sme tu len dvaja a Ewu považovali za Peťa. Takže isto videli Američanov, ako nám vyniesli kontajner potravín a vedeli aj to, že chata je schopná dlhodobej nezávislej prevádzky.

Ewa a ja sme dali ruky nad hlavu a spoza skaly vystúpili dvaja banditi, ozbrojení loveckou puškou, nebezpečne na nás mierili a tešili sa, že sa dostali k naším zásobám. "Zmiznite preč, zakričal som, tu nemáte čo robiť. To je naša chata." Ten s puškou sa len zarehotal a zakričal: "A teraz bude naša", priložil pušku k lícu a bez mierenia vystrelil. Peťo, ktorý bol v zákryte tak, aby ho nebolo vidno, nám potichu povedal - až zakričím, rýchlo si ľahnite. Dvaja agresori opatrne postupovali chodníkom a keď sa dostali do voľného priestoru, Peťo zakričal, my sme zaľahli a on ich jednou dávkou obidvoch zastrelil. Len rozhodili rukami a prevrátili sa dozadu. Bolo to úplne jasné. Buď oni nás, alebo mi ich. Zašitých v plachtách sme ich spustili dolu lavínovým žľabom a oni nám, asi po dvesto metroch, zmizli z očí. Peťo , mierne sa trasúc sa nám prihovoril. "Pamätáš na toho vojaka, ktorý nám ten kalašnikov ponúkol za stovku eúr keď sme kupovali toho Gazika z NZ-tov? Vravel - chalani berte, tam na horách vám to môže zachrániť život. Nikdy nemôžete vedieť, kto vám príde na chatu. A mal pravdu. Tak čo, dočerta, mali sme sa nechať zabiť? Len som nevedel, že z toho vyletí taká dávka. Odistil som to, stlačil kohútik a trrrr, a bolo to. A teraz som rád, že nám pridal aj debničku s tými vajcami"… "Akými vajcami", pýtam sa. "No, je v nej šesť granátov a ak by bolo zle, tak nám určite pomôžu".

Večer sme sedeli pri sviečke, rozvíjali tému, či sme náhodou týmto nezabili polovicu obyvateľov Slovenska a bolo nám otupno. Lenže sme jasne videli tváre tých banditov, a dobre sme na nich videli, že nemali šancu prežiť, a že si celkom určite poriadne dali tej zabijackej plynovej zmesi. Ale možno ,že to pôvodne boli celkom dobrí ľudia a že len tá krutá situácia z nich urobila to, čo sme zažili. Popíjali sme borovičku a zasa sme boli zadumaní a smutní. Nikdy sme sa nedozvedeli odkiaľ tí dvaja gauneri prišli, ale bolo jasné, že z nejakej inej chaty, ktorú si asi v zime načierno "sprivatizovali" a ktorá nebola až tak príliš zasiahnutá.

Ak by som mal popísať, čo a ako sa dialo v našom živote, musel by som povedať, že náš život sa zmenil takmer na stereotyp. V prvom rade sme si uvedomili, že nemáme žiadny kalendár podľa ktorého by sme sa mohli orientovať. Naše úžasné hodinky, ktoré mali všetky možné funkcie, ostali bez života a my sme sa postupne vrátili k primitívnym, ale spoľahlivým metódam. Nevedeli sme ani aký je deň, ale spomenuli sme si, že deň pred výbuchom bol štvrtok a spln a tak sme začali zapisovať každý ďalší spln a k nemu aj dni. Čarbali sme to na tabuľu vedľa okienka určenú pre "ponuky dňa", a bol z toho náš zúfalý kalendár.

Dni pomaly ubiehali, oteplilo sa, ale stále žiadny vietor a tá svinská hmla stále dusila celý svet pod nami. Chodievali sme nazrieť na poľskú stranu, či aspoň tam nie je situácia lepšia, ale bolo to rovnaké. Občas sme niečo urobili na údržbe chaty, navarili si, oprali a pod. Ewa sa stala naším malým anjelom a všetko čo sme robili, sme robili akoby len pre ňu. A tiež vedela, že vzťah našej trojice nemôže skončiť inak a my sme sa do nej obaja zamilovali. No a Ewa sa zasa zamilovala do nás. Bol to naozajstný milostný trojuholník. Traja najopustenejší ľudia na svete, takmer bez nádeje, bez ilúzií a len s malou Ewkou, ktorá nám obidvom dávala svoju lásku. S ničím sme sa pred sebou netajili, spávali sme v jednej izbe a zväčša aj v jednej posteli. Ewa tomu hovorila - Milosc na koncu swiata.

Veľmi sme sa o Ewu starali, kŕmili ju tou najlepšou stravou, akú sme dokázali z našich zásob vytvoriť, nechávali ju pospať si po obede, nedovolili jej žiadnu námahu, ale aj tak sme videli, že Ewa nie je v poriadku. Stávalo sa, že z ničoho nič obelela ako sneh. Vyrazil jej na čele pot, občas strácala rovnováhu a niekedy jej vyskočili horúčky a ona musela pár dní stráviť v posteli. Tvárili sme sa, že to sa stáva každému, ale bolo nám jasné, že tých pár, ako ona hovorila "šlukov", toho šedožltého jedu je stále v nej a nenápadne ju ničí. Pomaličky chudla, strácala sa, a boli obdobia, kedy celé dni prespala. Na rukách sme ju vynášali na slnko pre chatu, prejavovali svoju lásku k nej, bavili sme ju veselými historkami z nášho života a keď sa jej zasa vrátili sily, tvárili sme sa, že je všetko úplne v poriadku.

Ewa nás veľakrát pekne pobavila. Veľmi rada spievala, ale my sme zväčša nepoznali jej pesničky a ona zasa nepoznala naše. Páčilo sa jej , keď sme hrali na gitaru a veľmi sa chcela naučiť na ňu hrať. Lenže mala dosť drobné ruky a tak jej to veľmi nešlo. Preto sme pre ňu "zjednodušili" pár základných akordov a Ewa z nich až dva celkom zvládla. Neznelo to síce celkom dobre, ale to nám nevadilo. Keď bola Ewa "vo forme", zobrala si gitaru pred chatu a na tie dva akordy dokázala zahrať všetko. Spievala oduševnene, smiala sa u toho a zväčša hrala akési detské pesničky a až keď už sama cítila, že to tie jej dva obľúbené akordy akosi nestíhajú, tak klopkala rukami po gitare, tancovala a tak sa sprevádzala. Celkom sme sa bavili, a hlavne sme zabúdali na to čo je dole.

Prešlo leto, prišla jeseň a za ňou zima plná krutých mrazov a snehových chumeleníc a občas už aj s nejakým tým vetrom. Báli sme sa toho, lebo sme si mysleli, že vietor vyženie tú jedovatú hmlu až ku nám. Utesnili sme našu izbu ako sa len dalo, vyrobili malú piecku v ktorej sme prikurovali propánom, a keď prešlo najhoršie, pozorovali sme, že jedovatá hmla už nie je taká hustá a že jej hladina klesla o dobrých 300 - 400 metrov. A tiež sa nám zdalo, že Ewa sa už dostala z najhoršieho von. Akoby jej čerstvejší a mrazivý vzduch dodal nové sily. Raz večer mi Peťo hovorí: "Samko, keď sa tak zamýšľam nad tou hmlou, nejde mi do hlavy, že to tu tak stále stojí a nerozptyľuje sa. Veď aj keby sa stalo čokoľvek, predsa sa to nemohlo udiať na celej zemeguli. Musia byť oblasti úplne nezasiahnuté, a tie musia rozprúdiť zemskú atmosféru, vetry a dažde a prúdenia v moriach a v atmosfére. A potom predsa musí prísť k rozriedeniu toho jedu a zem musí ožiť".

"Vieš čo" hovorím mu, "presne o tomto rozmýšľam aj ja .Skúsime nadviazať nejaký kontakt, možno sa nám to podarí". Zobrali sme starú vysielačku Horskej služby, a pokúsili sa ju oživiť. Ale bezvýsledne. Náš nový, vymakaný naftový generátor ani neťukol a my sme už nemali žiadny zdroj energie. Ale potom sme si spomenuli, že vlastne ešte máme starý naftový jednovalec Slávia, ktorý sa štartoval kľukou. Ten starý generátor Slávia bol už dávno odpojený od siete a len to, že vážil najmenej 250 kg zabránilo tomu, aby bol odsunutý do doliny. Ale to nám v ničom nebránilo. A tak sme sa pustili do jeho oživovania. Lenže bola zima a na stroji bolo všetko tak stuhnuté, že sme nemali najmenšiu šancu ho nahodiť. Veď ani pretočiť kľukou sme ho nedokázali. Pre kontakt so svetom sme si zostrojili klasickú amatérsku vysielačku ,ktorej sme hovorili "kryštalka". Na to sme boli miliónový odborníci. Natiahli sme obrovskú anténu a začali sme s pokusmi.

Púšťali sme svoj hlas do sveta v siedmich svetových jazykoch a skúšali všetky možné frekvencia, aké sa nám podarila nastaviť. Ale bez akéhokoľvek úspechu či nejakej odozvy. Lenže potom sme si uvedomili, že keď už fúka vietor, tak môžeme spustiť našu malú veternú elektráreň, ktorá nás kedysi zásobovala energiou a dobíjala naše akumulátory na chate a rozsvecovala ledky na chodbe a izbách. A tiež solárne panely predsa musia fungovať. Bolo nám však jasné, že regulačná elektronika je zničená a nefunguje. Vyradili sme preto elektroniku a hravo ju obišli a za dva dni už sme trošku svietili a trošku dobíjali batérie. Ale žiadne spojenie zo svetom sa nám nadviazať nepodarili. A tak sme čakali na jar.

Počas čakania sme si vyrobili ešte jednu vysielačku a skúšali spojenie medzi nimi. Podľa nás to malo bezchybne fungovať, ale opak bol pravdou. Naozaj sme nevedeli, prečo to vôbec nefunguje. Prebrali celý problém, a prišli sme k záveru, že šírenie klasických rádiových vĺn je si niečím blokované alebo rušené a že musíme na to prísť a tak sme začali špekulovať. "Chlapci", povedala nám tá naša malá Ewa, "celá svetová sieť je asi zničená a vy musíte vytvoriť niečo nové. Nevracajte sa k starým veciam, myslite si, že ste jediní na svete a robíte niečo o čom nikto ani netuší. Použite len tie najprimitívnejšie metódy, najnižšie energetické nároky a základný jazyk rádioamatérov. Veď tí sa dokázali spojiť s celým svetom, Austráliou, Čile, Japonskom, no tak to skúšajte a skúšajte". Skúšali sme všetko a keď sa mi podarila zostrojiť skúšačka napätia, zistili sme, že napätie máme niekde inde, ale nie vo vysielačkách.

A potom sa oteplilo, prišla jar, a my sme začali oživovať starý naftový generátor. Nevydržali sme čakať na normálne prírodné oteplenie, ale sme pod ním normálne nakládli malý ohník, zohriali motorovú vaňu s olejom a napokon sa nám podarilo generátor pretočiť. Potom sme vyčistili vstrekovaciu dýzu, všetky prívody nafty, starú naftu vyliali a naplnili nádrž a trubky novou naftou a začali pokusy s naštartovaním. Poviem vám, že sme sa cítili ako keby sme spúšťali na more novú Noemovu archu. Keď prvý krát zaznel kompresný výbuch, bolo to pre nás niečo ako salva víťazstva, ako štart do vesmíru. Neuveriteľné. Ten starý a primitívny motor sa rozbehol, zadunel, fučal, robil dym ,buchotal, triasol sa, ale o chvíľu sa stabilizoval a len si tak v pohode brkotal, ako starý kolotoč. A potom sme ho pripojili ku generátoru a on iba ťažko spomalil, vzoprel sa pod tým nárokom, riadne si pridal paliva a všetky tie obyčajné "budíky" švihli s ručičkami až k okrajom a my sme zasa vyrábali elektrinu. Hurááááá. Zasa sme boli ľudia. Zasa sme rozprúdili človečenstvo, vynašli elektrinu, zasa sme sa zdvihli od zeme a zasa sme verili, že dosiahneme pokrok. Bolo to pre nás, ako keby sme sa znovu narodili. Znovu sme mali nádej, že svet sa nevráti k primitivizmu a sila človeka zasa zvíťazí.

Šťastná Ewa poskakovala okolo nás, spievala akúsi poľskú veselú pesničku o "lokomotiva parowa" a ja a aj Peťo sme otvárali šampus, pili ho rovno z fliaš, plní eufórie, ktorá bol určená pre celé ľudstvo. Úžasné, fascinujúce, neuveriteľné. Prestali sme umierať a začali sme bojovať. Bol to už trinásty spln a zimu sme mali za sebou. Hmla na slovenskej strane ako aj na poľskej stane viditeľne ustúpila, vetry boli stále intenzívnejšie a prišli prvé zrážky. Pozerali sme sa na to ako na sen. Kvapky dažďa bili do okien a strechy, dolu chodníkom sa valili potoky vody a my sme začali veriť v lepší zajtrajšok.

Po prvom daždi prišli ďalšie a ďalšie a svet sa pomaly začal vracať do normálu. Teda, aspoň s podnebím. A bolo by to ešte lepšie, keby bola Ewa v poriadku. Ale to naše milované drobné dievčisko sa nám bohužiaľ zasa začalo strácať pred očami. Hovorila nám: "Nebojte sa, mňa nejaká smradľavá hmla nemôže zabiť". Ale my sme videli, že to možno bude inak. Rozprávali sme sa ňou o tom, že až príde čas, spustíme sa dolu do dolín a budeme hľadať civilizáciu a nový svet. "Chlapci moji", hovorievala nám, "ja si myslím, že na európskej pevnine nič nenájdeme, veď sami vidíte, že nikto neprežil. Jediná nádej je v mori. More je obrovské a nikto nedokáže zabiť v ňom život. Tam sa musíme brať. Skúsime sa dostať do severských prístavov, a odtiaľ do južných morí a tam hľadať civilizáciu a život. Vy sami ste veľmi skúsení námorníci a po tom, čo ste mi rozprávali, viem, že zvládnete každú jachtu. Len musíte vymyslieť, ako sa dostaneme do prístavu."

Lenže, v polovici štrnásteho splnu Ewa zaľahla, od rána do večera sa dusila kašľom a my sme jej nedokázali nijak pomôcť, len sme tajili slzy a žiaľ. A potom sa Ewa ako keby spamätala a zasa sme boli dobrá a milujúca partia. Sedávali sme na terase, popíjali víno a smiali sa z nášho života. Ale čo nás najviac všetkých povzbudilo bolo to, že sa nám podaril nadviazať kontakt so svetom. Raz, keď sme skúšali spojenie medzi našimi dvomi vysielačkami, hovorí mi Peťo: "Samo, čo to tam trepeš po španielsky?" A ja mu na to: "Nič, ja ti po španielsky nič nehovorím". No a to bol náš prvý kontakt. Ewa zasa jasala, my sme sa kolektívne opili a svet zasa začal existovať. To nebol len nejaký taký kontakt, to bolo znovuobjavenie sveta, života a ľudstva. Boli sme šťastní.

No a potom prešlo asi tak 22 dní a Ewa zomrela. Bolo to ako keby nám zomrela matka, dcéra, manželka, sestra, milenka a kamarátka. Ležala na lôžku, držala nás za ruku ,ťažko dýchala a potom nám povedala: "Chlapci moji milovaní, zomieram. Prosím vás z celého srdca, pochovajte ma tu, nespúšťajte ma dolu, lebo ja tu chcem byť s vami. Bojím sa toho sveta tam dolu. Chcem byť tu s vami a budem držať toto naše najkrajšie miestečko na svete a strážiť váš život. Vy dvaja dokážete strašne veľa, vybudujete nový svet, ale chlapci moji, majte deti, mnoho detí, svet na vás čaká". A potom sa len tak na nás pozrela ,vydýchla a zomrela.

Tá malá, húževnatá a odhodlaná Ewa ,ktorá sa tak úžasne snažila, ktorá tak veľmi milovala život a chcela tu stále s nami byť. Veď mala len 22 rokov. A tak strašne chcela žiť. No a my sme zasa chceli tu byť s ňou, rozprávať sa, milovať sa, smiať sa, no skrátka žiť s tou malou Polkou, ktorú sme neuveriteľne milovali a na ktorú určite nikdy nezabudneme Ale ona si len tak zavrela oči a zomrela.

Pri poľskom chodníku sme našli miesto, z ktorého bolo vidno do Poľska. Tam sme v skale našli primeranú puklinu a tam sme pochovali našu Ewu. Ručne sme do skaly vysekali meno a dátum, do hrobu pridali zasa plastovú fľašu s popisom udalostí a hrob uzavreli a zamaskovali. Tam dodnes leží naša milovaná Ewa. To, čo sme prežívali po smrti našej Ewy, o tom vám radšej nebudem rozprávať. Nemám dosť slov, nemám dosť výrazov, aby som vyjadril smútok a žiaľ nad stratou našej Ewy. A pritom sme si dobre uvedomovali, že tam dolu svet už dávno skončil a milióny obyvateľov zeme sú po smrti. Tak len mi povedzte, kde sme oproti nim my a kde je Ewa. Ale komu už na to záleží.

Prešlo leto a my, ako v snách, sme sa snažili nájsť nový svet. Náš španielsky kontakt sa nám stratil, ale nadviazali sme na nejaký nový v švajčiarskych Alpách a v Slovinsku. A potom už sa to začalo množiť. A tak sme si s Peťom povedali, čo keby sme vyrazili do sveta. Tá hnusná šedožltá hmla sa už úplne stratila, ale ešte sme nezaznamenali žiadny život. Obaja sme túžili po stretnutiach s inými ľuďmi, obaja sme chceli vymaniť sa z tej kliatby smrti a rozbehnúť človečenstvo v tej najkrajšej podobe. Ale neboli sme si istí, či to takto môže byť. Preto sme sa rozhodli, že ešte jednu zimu vydržíme a na jar to rozbehneme.

Bola to krutá zima. Život bez Ewy bol prázdny, bezcitný, neradostný. Jej smiech, dobrá nálada i jej vrúcne milovanie nám jednoducho veľmi chýbali. Doteraz sme si to ani tak veľmi neuvedomovali ako veľmi nás jej prítomnosť naplňovala. Chodievali sme veľmi skoro spať a často sme sa už o štvrte, či piatej ráno budili a sedeli pred chatou a spomínali na Ewu. Ale čas vylieči všetko a tak sme sa pomaly zasa pustili do roboty. Znovu sme rozpohybovali naše generátory, sadli za vysielačku a rozosielali do sveta naše výkriky o pomoc. A rovnako sme aj prijímali výkriky iných a vzájomne sa utešovali a podporovali.

Do jari sme mali už 22 kontaktov z celého sveta a naše nádeje o založenie nového života rástli. Začali sme plánovať náš jarný výjazd. Roztriedili sme si potraviny, ktoré si chceme zobrať a ktorých malo byť najmenej na tri mesiace. Mysleli sme si, že by sme potraviny stiahli dolu a samozrejme peši zašli domov. Keď sme totiž všetko starostlivo uvážili, uvedomili sme si, že náš ruský Gazík by mal fungovať bez problémov. Veď to auto nemá vôbec žiadnu elektroniku a dá sa naštartovať aj kľukou . V garáži sme mali dva 200 litrové sudy s benzínom, čo síce nie je až tak veľa, ale spoliehali sme sa, že budeme vyťahovať benzín z odstavených aut, ktorých musí byť všade plno. A tak ručné čerpadlo ihneď išlo do výbavy. A rovnako aj kalašnikov a debnička granátov.

Ale potom sme sa celkom zblížili s vysielačkou z rakúskych Álp a veci sa začali meniť. Dozvedeli sme sa, že ich osud je takmer rovnaký ako náš. Tiež boli "uväznení" na horskej chate s plnou dávkou potravín na celú sezónu a boli len štyria. A keď sme im povedali, že už chceme zbehnúť z hôr a vybrať sa do "sveta", varovali nás, nech tak ešte nerobíme. Jeden z nich bol chemik a ten zistil, že koncentrácia jedu je na všetkom a že jeden daždivý rok to vôbec nezachránil. Zatiaľ je aj všetka voda kontaminovaná, a všetko je pokryté mikrovrstvou toho žltého jedu. Povedali nám aj čo to je za svinstvo, dali nám recept na indikátor jedu, a potvrdili, že samovoľný rozpad v prírode mu trvá najmenej dva roky. A tak sme sa zasa začali chystať na tretiu zimu na chate.

Začali sme sa túlať po hrebeňoch, avšak neriskovali sme kontakt s nižšie položenými miestami. Ale potom prišli konečne poriadne dažde. Obloha sa zatiahla a začalo liať. A lialo a lialo, až sme sa začali báť. Ako keby si príroda povedala, že musí spláchnuť tento svet, ktorý ľudstvo zničilo, ako keby chcela zahladiť stopy po akomkoľvek účinkovaní človeka a chystala sa na ďalšiu "veľkú potopu sveta". Pršalo tri mesiace a takmer v kuse. Ako to vyzeralo dole, to sme si ani nedokázali predstaviť. A hoci sme si uvedomovali, že dážď určite spláchne ten jed, ktorý zakrýval celý náš svet, nemohli sme sa zbaviť sklamanie z dlhého čakania a z toho, že Ewa už nie je s nami.

Bola to zima o nadväzovaní kontaktov. Všetci žijúci podávali o sebe správy a všetci sa predstavovali, čím by mohli pomôcť tomuto svetu postaviť sa na nohy. A vznikalo nové, dychtivé spoločenstvo, ochotné znovu vybudovať nový svet, ktorý bude možno lepší než ten starý. S Peťom sme ponúkli len svoje znalosti z mechaniky, strojného inžinierstva a iné znalosti sme zatiaľ tajili. Báli sme sa, že odkiaľsi z tajných vojenských bunkrov vylezú "tí svinskí generáli", ktorí majú na svedomí skazu tohto sveta. A tí by mohli mať o naše "služby" nebezpečný záujem.

Najviac nás potešili správy z prímorských krajín, ktoré hlásili, že sa do oblastí odkiaľsi z juhu vracia hmyz a že niektoré stromy začali rodiť. Až teraz sme si uvedomili, že po celý čas od výbuchu sme žiadny hmyz nezaznamenali. To už sme boli pevne presvedčení, že o pár týždňov vyrazíme aj my. Už nám veľmi chýbal styk s inými ľuďmi, ale aj akákoľvek čerstvá potrava, a pohľad na niečo iné, ako naša chata a okolie.

A tak sme sa zbalili, nachystali si poriadne batohy a rozhodli sme sa, že zlezieme k nášmu skladu s Gazikom a budeme sa snažiť dostať do niektorého poľského prístavu a odtiaľ nejakou loďou ďalej do sveta. Všetko o našej chate a o nás sme spísali, dali do plastového obalu a položili na stôl v jedálni. Zatvorili sme okenice, zakryli komíny, odstavili plyn a vypustili vodu z potrubia. A potom prišiel deň, keď sme si batohy nahodili na plecia, zapreli dvere do chaty a vyrazili v ústrety osudu. Ešte sme sa naposledy zastavili u hrobu našej Ewky a povedali jej: Ewka, odchádzame tak, ako sme si plánovali. Pekne nám to tu stráž a my, ak sa bude len trošku dať, sa určite vrátime. Nech je k nám osud milosrdný. No a potom, celkom zaslzení, sme sa začali spúšťať dolu do sveta. Za sebou sme nechávali našu dobre vybudovanú a starostlivo zariadenú chatu, Ewkin hrob, a tri roky prežité v tom najťažšom období nášho života. Ale vôbec sme nevedeli, čo je pred nami a čo nás čaká. Verili sme ale, že si poradíme a že pomôžeme vybudovať nový život človečenstva. Tak poďme, kamarát môj.