Naprieč Slovenskom (5), vander cez Slovensko

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Železničná stanica Krompachy. Tak sa nám to podarilo. Krátko pred ôsmou hodinou ráno sme vystupujeme z vlaku a po roku sme opäť tu.

1. (10.) deň / 1. mája 2010 - sobota

V meste, ktoré svoju históriu začalo písať už v roku 1282, keď bolo majetkom Spišského hradu. Najväčší rozmach mesto zažíva na prelome 19. a 20. storočia, najmä vďaka bohatstvu rúd nachádzajúcich sa v podzemí Spišsko-gemerského rudohoria, kedy krompašská železiareň zamestnávala takmer 3 500 ľudí a produkovala 85 000 ton surového železa a viac ako 100 000 ton ocele. V tom čase to bola najväčšia železiareň v Uhorsku.

Raňajkovali sme ešte v Spišskej Novej Vsi na železničnej stanici počas čakania na spoj do Krompách, pečiatku zo železničnej stanice Krompachy už máme a tak o 8.10 hod. štartujeme smerom do centra. V sviatočné ráno (1. máj) je o tomto čase ešte aj v centre mesta kľud.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (4), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

Zastavujeme sa v centre mesta pri turistickej orientácii - aj nabrať správny smer, aj "pokrstiť" akciu. V tejto činnosti nás vyrušila pustovka (správne sokol myšiar - Falco tinnunculus), ktorá nám v centre mesta ulovením nič netušiaceho, na zelenom koberčeku trávy hľadajúceho potravu, drozda čierneho predviedla divadlo, s akým sa možno nestretnete ani v prírode.

Z námestia prechádzame na ľavý breh Slovinského potoka a proti jeho prúde naberáme smer na Slovinky. V miestnej časti Banícka štvrť prechádzame popri bytovkách o obyvateľoch ktorých sa v žiadnom prípade nedá povedať, že sú neprispôsobiví - veď s končiacou sa jarou sú už plne prispôsobení na leto. A zdá sa, že bude veľmi horúce, pretože takmer každé okno je už zbavené sklenenej výplne.

Do obce Slovinky vchádzame najužším miestom, ktorým preteká Slovinský potok tiesnený severozápadnými svahmi Krompašského vrchu (1 025 m) a juhovýchodnými svahmi Bielej skaly 926 m. V obci, ktorá sa prvýkrát spomína ako Villa Abakuk v roku 1368, keď patrila už spomínanému Richnavskému panstvu, prechádzame popri "poslednom vozíku medenej rudy z bane Slovinky 30.VI.1993 Zdar Boh!", ktorý pripomína takmer 700 ročnú históriu dobývania strieborných a medených rúd v tejto časti Slovenska. Pripomínať ju budúcim generáciám bude aj upravený portál štôlne pred ktorým sú umiestnené nostalgiu evokujúce banské vagóniky, ako jeden z pozostatkov banskej činnosti v tejto oblasti.

Nasledujúci text z jednej internetovej stránky, ktorý hovorí o "tomto konci" určite stojí za prečítanie aj preto, že sa týka nielen baníctva na Slovensku takmer všetkých:

"Skončila sa éra historickej dejinnej priemyselnej činnosti hospodárstva Slovenska, takmer tisícročnej doby baníctva a nezvratne sa ponára do dejín minulosti ukrytých v podzemných útrobách zeme devastáciou a rozkrádaním toho, čo ostalo viditeľné na povrchu.

Útlm baníctva spôsobil nenahraditeľné škody umu, technickej tvorivosti a vyspelosti ľudí. V podzemí banských diel zostalo okrem iného množstvo techniky dnes už vzácne, ako ťažné stroje, čerpadlá, raziace plošiny, vrátky ai. /Slovinky, Smolník, Rožňava, Rudňany/. Čo zostalo na povrchu skončilo v zberných surovinách a nie v múzeách a banských expozíciach ako súčasť histórie baníckej minulosti".

V centre obce pri Gréckokatolíckom chráme sv. Juraja odbočujeme vpravo do krasovej doliny Poráčskeho potoka, ktorý ju vyhĺbil vo vápencovom podloží. Proti prúdu potoka prechádzame dolinou obklopenou strmými svahmi Červených skál, Vápeníka a Slovinskej skaly, ktoré sú súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Červené skaly. Cestou prechádzame popri chate Čierny bocian, tá je však pre verejnosť zatvorená a predstavu o tom, ako by v dnešný horúci deň chutilo dobre vychladené pivo musíme "preglgnúť" nasucho.

Cesta dolinou sa mení - asfalt vystriedal kamenistý povrch ba miestami ide rovno korytom potoka. Od rázcestia červenej so žltou Pod Suchincom sa cesta dvíha po ľavom svahu a čoskoro prichádzame k starej drevenej zvoničke v ktorej je umiestnený zvon uliaty v roku 1884 vo vtedajšom hlavnom meste Budapešti. Od zvoničky sa otvára pekný pohľad na záver doliny tohto potoka.

Pri chate v Poráčskej doline, ktorá je taktiež zatvorená - pre rekonštrukciu, som sa rozhodol počkať na Jana s Mirom. Počas trištvrte hodinového čakania som si v tieni mladej borovice aj zdriemol. Už som sa chystal ísť im oproti, keď sa objavili. Príčina meškania - Mirova slivovica, ktorú si Jano predávkoval.

V na máj extrémne teplom počasí potom prekonávame po asfaltke 200 výškových metrov do obce Poráč - starej horskej baníckej obce ležiacej v nadmorskej výške 760 m. V baniach na jej území sa od stredoveku ťažilo zlato, striebro a hlavne meď - červené zlato a neskôr aj železná ruda a ortuť. Záchranu konečne nachádzame v krčme U Choviho a prvá pomoc spočíva v skonzumovaní dvoch čapovaných.

Z Poráča pokračujeme po modrej stúpajúc popri bani Poráč - poslednej činnej hlbinnej bani na Spiši, v ktorej sa ťaží baryt na križovatku značiek Pod Svinským hrbom. Obloha sa v priebehu poludnia zatiahla až na skoro zamračenú, čo nám ale spríjemňuje pohyb mierne stúpajúcou lesnou cestou cez Svinský hŕbok k ďalšiemu rázcestiu turistických značiek Pod Holým vrchom. Pekné okolie láka k dlhšiemu pobytu a my sa nebránime a využívame ho na odpočinok.

Už po zelenej značke potom "podchádzame" zo severnej strany Holý vrch 1016 m a pokračujeme rozložitým hrebeňom vybiehajúcim z neho na západ. Cesta je príjemná - viac zarastajúcimi lúkami ako lesom s takmer nemeniacou sa nadmorskou výškou, až na to, že značkár sa tu moc nevyznamenal.

Po takmer šiestich kilometroch sa v miernom sedielku, medzi neveľkými skaliskami ozdobeným hrebeňom, rozhodujeme odbočiť zo značky nevýraznou cestou vľavo a prechádzame z povodia Hornádu do povodia Hnilca, pretože máme namierené do Nálepkova.

Po ani nie 200 metroch zisťujeme, že to bolo na tom najsprávnejšom mieste. Cesta sa prudko stáča doprava a potom nás už bezpečne v stálom klesaní s výhľadmi na protiľahlý hrebeň Volovských vrchov privádza po 40 minútach do Nálepkova. Od turistickej orientácie v miestnom parku to máme ešte necelú štvrťhodinku a sme pri turistickej ubytovni pri futbalovom ihrisku. Najvyšší čas - hodiny totiž ukazujú 18:50.

2. (11.) deň / 2. mája 2010 - nedeľa

Po raňajkách z vlastných zásob štartujeme. Prejsť musíme celým Nálepkovom, pretože ubytovňa v ktorej sme spali sa nachádza na jeho južnom okraji tesne vedľa rieky Hnilec. Táto rieka je jednou z kvarteta, ktorých vody sa rodia v masíve nízko tatranskej Kráľovej hole. Hnilec je svojou dĺžkou necelých 89 km najkratšou z nich.

Prechádzame teda celým Nálepkovom, do roku 1948 Vondrišelom, ležiacom po oboch stranách Borsučieho potoka. Z horného konca obce potom údolím Železného potoka stále po štátnej ceste až do Hnilčíka, rázovitej obce, pozostávajúcej z niekoľkých pôvodne baníckych osád - Mráznica, Zimná, Ráztoka, Bindt, Hnilčík.

Od turistického orientačného miesta Hnilčík sa na krátko napájame na žltú značku, aby sme u ďalšej orientácie Mráznica odbočili na zelenú značku vedúcu do sedla Grajnár. Po dvoch prudkých ohyboch cesty v úzkej doline sa táto o čosi rozširuje a my prichádzame do miestnej časti Ráztoky, v ktorej sa nachádza "vynovená" budova banskej správy s klopačkou - neskôr slúžila ako škola. V jej tesnej blízkosti stoja rodinné domy postavené pre robotníkov a technikov, ktoré už v roku 1902 dostali elektrické osvetlenie a osvetlenie dostali aj všetky povrchové prevádzky. Od roku 1895 tu fungovala aj nemocnica s 5-timi lôžkami.

Z Ráztok potom dlhým stúpaním prichádzame na rázcestie Pod javorom, ochutnáme vodu zo studničky a pohodlne vrstevnicovou cestou sa dostávame do sedla Grajnár, nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 1 023 m , ktorým prechádza štátna cesta Spišská Nová Ves - Rožňava s odbočkou na Mlynky. Týmto sedlom okrem turistických značiek prechádza aj Gotická cesta, presnejšie jej Spišsko-gemerský okruh dlhý 276 km spájajúci 9 miest a 24 obcí s významnými stavebnými pamiatkami tej doby, ktoré chcú miestni predstaviť domácim a samozrejme aj zahraničným návštevníkom.

Sedlo žiaľ "zdobí" aj torzo toho, čo bolo kedysi motorestom Javor. Usedáme do krytého prístrešku k obedu. Vedľa prístrešku je malý pamätník mjr. Ing. Katuškovi - pilotovi slovenskej armády, ktorý tu zahynul po kolízii dvoch Mig-ov 29A počas nočného cvičného letu 6.11.2002. Pilot druhého lietadla sa úspešne katapultoval.

Zo sedla vcelku nezáživným úsekom, stále po štátnej ceste, schádzame už po druhý krát do údolia Hnilca, kde leží aj významné stredisko cestovného ruchu v južnej časti Národného parku Slovenský raj obec Mlynky, ktorú tvoria miestne časti: Palcmanská Maša, Biele Vody, Prostredný Hámor, Havrania Dolina, Mlynky, Rakovec a Sykavka. Že sa jedná naozaj o významné stredisko cestovného ruchu svedčí fakt, že v katastri obce sú vybudované 4 SKI centrá a Areál bežeckého lyžovania.

Podľa geomorfologického členenia Slovenska však patrí obec Mlynky ešte do celku Volovské vrchy - náležiacemu do Slovenského rudohoria.

• Pokračování článku

Další související články: