Túra naprieč Slovenskom (3), Slanské vrchy

Trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Všetko nakoniec dobre dopadlo. Asi 1 kilometer pred strediskom Dobrá odbočujeme vľavo a lesnou cestou stúpame na Pohlodok. Na vrchole stúpania odbočujeme vpravo a najskôr ostružinou silne zarastenou "bývalou" lesnou cestou pokračujeme v stúpaní smerom nad lyžiarske vleky spomínaného strediska Dobrá, odkiaľ je už cesta bez problémov.

Pohodovo stúpame hrebienkom z južnej strany nezalesneným a poskytujúcim pekné výhľady. Počasie sa stále lepší. Pred kótou 489, ktorú cesta traverzuje veľkým oblúkom nad prameniskom Kvakovského potoka zastavuje na krátky oddych. Na opačnej strane potom prechádzame okolo osamoteného domu a zakrátko sme na poľnohospodárskych lúkach. Vpravo nad nami vidíme vrcholovú časť kóty Na Bučkách (528,2 m) a na odporúčanie priateľa z tohto kraja si to po lúkach namierime k nej.

"Domáci" o výhľadoch z nej vedia, ale pre tých zo vzdialenejších končín určite odporúčam. Dnes sem už vedie aj žlto značený turistický chodník z Domaše-Dobrej do Petkoviec a Skrabského.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (2), trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu…

Po nočnom daždi je dohľadnosť dosť dobrá a tak od Popriečného vrchu (1 025 m) na slovensko-ukrajinskej hranici na juhovýchode (vzdušnou čiarou 58 km) vidíme až na vrcholky Vysokých Tatier na západe (vzdušnou čiarou 105 km). Je tu krásne, ale musíme pokračovať.

Schádzame južným smerom po lúkach až k rybníčku u samoty severozápadne od obce Michalok. Krátko sa predierame zarasteným okrajom lúk a potom opäť po lúkach prechádzame do obce Petkovce. Tradične zachádzam na obecný úrad pre pečiatku kde chvíľu zotrvám v rozhovore so starostom.

Ďalší úsek našej trasy má západný smer a ako ináč zase len cez kopec, no s nádhernými výhľadmi na Hanušovickú pahorkatinu, do Skrabského. Tu niekde opúšťame Ondavskú vrchovinu a vchádzame do takmer 100 km dlhého, no len maximálne 15 km širokého geomorfologického celku Beskydské predhorie.

Skrabské je obec so 778 obyvateľmi. Rozkladá sa na brehu Tople a v historických dokumentoch sa prvý krát spomína v roku 1321. Kostol Obetovania pána je postavený na mieste starého hradu. Zaujímavý údaj z histórie obce - pravidelná autobusová doprava do obce začala v októbri roku 1962.

Od nedeľného rána prichádzame konečne k turistickej značke po ktorej chceme pokračovať do Bystrého. Dnes už táto značka v mapách kreslená nie je. A to je dobré - pretože to, čo sme tam zažili sa zdá takmer neskutočné. Ešteže to bola len jediná takáto skúsenosť!

Napokon sa nám však podarilo dostať až k minerálnemu prameňu Ščevica a lanovou železnou lávkou prechádzame na pravý breh Tople do obce Bystré. Topľa je svojou dĺžkou 129,8 km 9. najdlhšou slovenskou riekou. Pramení na severných svahoch Čergova a ako pravostranný prítok sa vlieva do rieky Ondavy.

S obcou Bystré je spojená historická rarita. Rozkladá sa po oboch brehoch Hermanovského potoka, na čom by nebolo nič zvláštne, keby tento potok nebol súčasťou zemskej hranice medzi Zemplínom a Šarišom a tak až do roku 1881 jedna časť obce patrila pod správu Zemplínskej a druhá pod správu Šarišskej stolice. V roku 1882 bola zemplínska časť pričlenená k šarišskej a vytvorili administratívne jednotnú obec.

Po oddychu v miestnej reštaurácii nás čaká doteraz najnepríjemnejší úsek nášho putovania. Z obce Bystré vychádzame smerom na Hanušovice nad Topľou z ulice pri Topli na cestu 1. triedy číslo 18. Na úseku dlhom 2 100 m prešlo popri nás za 25 minút 257 motorových vozidiel a z toho ich išlo 151 proti nám. Že sme to v zdraví ustáli zapíjame v reštaurácii Topľa v Hnušoviciach. Aj keď sme sa dlho nezdržali, pri našom odchode z Hanušoviec je už 17.15 a pred sebou máme ešte 8 km cesty.

Z Hanušoviec prechádzame na ľavý breh Medzianského potoka a popri pod Medzianskými skalkami, na ktorých boli odkryté zvyšky hradu, ktorý tu stával v 12.-14. storočí, smerujeme do Medzianok - údajne najstaršej obce v šarišskom regióne.

Zastavujeme v "Bunkri" a po jednom čapovanom pokračujeme do Pavloviec cez ich miestnu časť Podlipníky. Musíme prejsť celou obcou ležiacou na úpätí Slanských vrchov, aby sme sa dostali k ranču Breziny, kde prečkáme nastávajúcu noc.

7. deň / 8. mája 2009 - piatok

Po raňajkách sa hneď od ranča vydávame neznačenou cestou stúpajúcou okrajom lesa s peknými spätnými výhľadmi smerom na Hanušovce. Miernym stúpaním prichádzame na tvrdú lesnú cestu po ktorej pokračujeme vľavo s plánom prísť na modrú značku, čo sa nám po necelej polhodine podarilo a teraz nás čaká stúpanie do Hanušovského sedla do ktorého treba prekonať 300 výškových metrov. S jedným krátkym odpočinkom nám to trvá asi 40 minút. Hanušovským sedlom prechádza červeno značená hrebeňová trasa Slanských vrchov.

V snahe vyhnúť sa stúpaniu na zalesnené Tri chotáre (1 025 m) pokračujeme do sedla k turistickej orientácii Chata Fricka "vrstevnicovou" modrou značkou. Chatka tohto mena sa však nachádza kúsok ďalej po červenej značke smerom na Javornícku poľanu.

Naša cesta ide opačným smerom. Stúpaním, prerušeným plytkým sedielkom v hrebeni, vystúpame na 906 m vysoké Tri oltáre. Spoločne s početnou skupinou v protismere sa presúvajúcich cykloturistov si vychutnávame, napriek zväčšujúcej sa oblačnosti, pekné výhľady až na zasnežené Tatry.

Ďalšia časť našej cesty vedie stálym klesaním, popri chatke Sova, pod Zbojnícky hrad. Sám sa vydávam obzrieť skromné zbytky hradu Soľnohrad postaveného s kráľovským súhlasom z roku 1288 na strmej skale v súčasnom katastri obce Ruská Nová Ves. Zbojníckym ho začali volať omnoho neskôr, keď sa jeho páni venovali "zbojníčeniu". Hrad stihol neslávny koniec, keď musel byť na základe rozhodnutia Uhorského snemu z roku 1715, za odpor proti cisárskej vrchnosti zbúraný. Krátka zachádzka sa mi naozaj oplatila hlavne pre veľmi dobré výhľady severozápadným smerom.

S pod hradu sme čoskoro v Ruskej Novej Vsi. Obec pravdepodobne vybudovali na prelome 14. a 15. storočia obyvatelia Solivaru a prisťahovalci - valaské rodiny. Ešte pred začiatkom prevádzkovej doby nás "prichýlili" v súkromnej krčme a my v snahe im to oplatiť sme sa tam zdržali takmer 3 hodiny a nakoniec sme ešte boli pozvaní na guláš - čo sme samozrejme nemohli "zo slušnosti" odmietnúť. Veď do dnešného cieľa sme to už nemali ďaleko.

• Pokračování článku

Další související články: