Trek naprieč Slovenskom (10), Veľké Kostoľany

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Po siedmich dňoch odpochodovaných začiatkom mája, počas ktorých sme prešli v úmorných horúčavách z Brezna do Radošiny, pokračujeme s predsavzatím dokončiť ešte v tomto roku (2012) naše putovanie naprieč Slovenskom z "východu na západ" aj začiatkom októbra.

1. (22.) deň Radošina - Veľké Kostoľany 8.októbra 2012 - pondelok

Na posledný úsek tejto aj dlhej aj dlhodobej cesty sa vyberáme len traja. Miro si v sobotu na tréningu spôsobil zlomeninu priehlavkových kostí. Záverečný úsek z Piešťan do Radošiny absolvujeme spojom SAD a vystupujeme na zastávke Radošina, ZŠ. Aby nám však "nechýbali metre" schádzame asi 550 m k zastávke autobusu Radošina, rázcestie, kde sme 4. mája 2012 o 13.44 hod. naše putovanie prerušili. Po povinnom fotografovaní smerujeme do bufetu oproti - aby bol začiatok konca ako má byť.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (9), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

Odchod si stanovujeme na 9.30 hod a aj ho dodržujeme a opúšťame Radošinú, ktorá už na počiatku 16. storočia mala okolo 300 obyvateľov a 40 sedliackych usadlostí čo ju v tej dobe radilo medzi veľké sídla. Dočítame sa o nej tiež, že v roku 1605 vyhorela, na začiatku 18. storočia tu pôsobil kamaldulský mních fráter Cyprián - známy ako lietajúci mních, ktorý lietal na primitívnom rogale, koncom 18. a začiatkom 19. storočia život obce sužovali nielen verbovačky do vojska, ale aj napoleonské vojny a časté požiare a neúroda, v roku 1866 zomrelo 89 obyvateľov zo 149 chorých na choleru a v roku 2003 vláda zrušila prevádzku na železničnej trati Zbehy - Radošina, ktorá bola v prevádzke od 11.11.1909.

Na hornom konci dediny naberáme smer na Ardanovce a po štátnej ceste húpačkovo sa vinúcej južnými úbočiami Inoveckého predhoria - podcelku Považského Inovca, pokračujeme západným smerom cez Šalgovce na Svrbice, ktoré patria medzi najzápadnejšie položené obce okresu Topoľčany.

Na križovatke vo Svrbiciach sa krátko zdržíme pozeraním mapy a hneď pokračujeme smerom na Humništia, kde na hrebeni Považského Inovca v nadmorskej výške o málo presahujúcej 400 m vrstevnicu prechádzame z Nitrianskeho kraja - okresu Topoľčany do Trenčianskeho kraja, okresu Piešťany. To čo sa týka územného členenia Slovenska. Z pohľadu geomorfologického členenia prechádzame do povodia Váhu, ktorý je najdlhšou slovenskou riekou.

V druhej zátačke klesania cesty smerom k Sĺňave odbočujeme z cesty vľavo a lesnou cestou vedúcou bočným hrebienkom začíname schádzať smerom na Sokolovce. Asi po 500 m zbadáme vpravo na okraji lúky pasúceho sa jeleňa. Tento nie bežný zážitok sa snažíme zvečniť. Fotozáber je priamo úmerný nášmu technickému vybaveniu a ojedinelosti takýchto stretnutí.

Do Sokoloviec prichádzame popri bývalých grófskych pivniciach priamo k rímskokatolíckemu Kostolu povýšenia Svätého kríža, ktorý v roku 1770 dala postaviť grófka Angela Amande de Varcony na uctievanie Panny Márie. Slúžil ako pútnicke miesto - podľa legendy sa pred 700 rokmi zjavila pri studničke pod starým Váhom panna Mária. Tento kostol je bez veže a v nike nad hlavným vchodom je baroková socha Panny Márie pochádzajúca z rokov 1700-1706. Oproti kostolu stojí kaštieľ zo začiatku 18. storočia, ktorý zatiaľ čo sa vedú jednania medzi inštitúciami bez potrebnej údržby chátra.

V miestnom hostinci nie je možnosť stravovania a tak situáciu riešim nákupom v potravinách oproti a suchým obedom.

Z obce vychádzame na ochrannú hrádzu a po nej na sypanú hrádzu vodného diela Sĺňava po ktorej sa mienime dostať na druhú stranu Váhu a Drahovského kanála. Ale chyba lávky. To čo je v mape zakreslené ako cesta síce je cestou, ale priechodnou len v určitom období. A toto som si pri plánovaní tejto časti pochodu neoveril - aj keď na webe je všetko. A naozaj "cez hať sa dá prejsť od mája do septembra, od pondelka do piatku od 15-tej a cez víkend od 10-tej do 20-tej hodiny". Dobré vedieť!

Po rôznych špekuláciách sa nakoniec musíme zmieriť s faktom, že budeme hodinu a trištvrte nečinne tráviť na hrádzi vodnej nádrže, ktorá vznikla prehradením rieky Váh na mieste mŕtvych ramien, lužných lesov a nivných lúk Váhu. Vybudovaná bola v rokoch 1956 - 1959 ako súčasť vodného diela Drahovce - Madunice. Slúži na rekreáciu a tiež ako zásobáreň vody pre atómové elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.

Ako na povel časového signálu z vysielača vo Frankfurte nad Mohanom sa presne o 15.00 hod. začína otvárať brána na hrádzi a nám priestor na pokračovanie. Po prejdení hrádzou zabočíme na cestu vedúcu popri hrádzi Drahovského kanála. Pravá strana cesty je lemovaná alejou z orechov. V tráve ešte sem tam objavíme početnými zberačmi nepozbierané orechy a tak si na nich pochutnávam aj keď momentálne netrpím žiadnymi príznakmi depresie či stresu.

Ťažbou štrkopieskov v okolí obce Drahovce vzniklo 12 jazier v súčasnej dobe využívaných na kúpanie no hlavne na športové rybárčenie. Pri jednom z nich prudko zabočíme vpravo a štrkovou cestičkou zamierime do obce, ktorá sa písomne spomína od roku 1113 a ktorá si až do vybudovania prívodného kanála z jazera Sĺňava pre vodnú elektráreň v Maduniciach v roku 1961 musela pretrpieť viaceré katastrofy spôsobené dovtedy nespútaným Váhom.

Už samotný názov tejto rieky pochádzajúci pravdepodobne z latinského pomenovania Vagus - blúdivý, pretože pri povodniach často menil svoje koryto, napovedá, že život s ním nebol žiaden špás a zvlášť v rovinatom území Dolnovážskej nivy, v ktorej sa obec nachádza.

Povodeň v roku 1773 doslova zmietla susednú obec Bakovú, ktorá ležala medzi Drahovcami a Piešťanmi. Po jej zničení ju už obyvatelia neobnovili a usadili sa v Drahovciach. Najväčšia povodeň ale zasiahla obec 26.-28.augusta 1813, kedy všetky domy vrátane novopostavenej obce boli zničené a obyvatelia sa zachránili útekom na vŕšok v Dolných Voderadoch.

V miestnej reštaurácii hasíme smäd pivom - pretože voda nie je dobrá ani v topánkach. Po vyjdení z obce južným smerom sa dostávame na cestu I. triedy z Piešťan do Trnavy. Aj keď je tu v súčasnosti hustota premávky prijateľná, predsa len po 700 m odbočujeme vpravo a popri Hlavnom kanáli smerujeme najskôr kúsok v poli vyjazdenou cestou a potom už priamo po pobránenom poli, kde počas bieleho dňa Janka "skoro na smrť" vyľakali dva zajace poľné, ktoré tesne pred ním vybehli z krovia lemujúceho okraj poľa, k priemyselnej zóne pri železničnej stanici Veľké Kostoľany. V penzióne JDMR s.r.o strávime nasledujúcu noc.

2. (23.) deň Veľké Kostoľany - Boleráz 9.októbra 2012 - utorok

Od ubytovne vychádzame na štátnu cestu vedúcu ponad D1 s výhľadom na Atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Podobné pohľady len vždy z inej strany sa nám naskytnú počas dnešnej trasy ešte viac krát. Do samotnej obce Veľké Kostoľany nás čakajú úvodné 4 kilometre z dnešnej 30-tky.

Na polceste prechádzame vcelku nenápadný tok, ktorým je rieka Dudváh - presnejšie Horný Dudváh, pretože táto takmer 98 km dlhá nížinná rieka je rozčlenená na spomínaný Horný, a tiež Dolný a Salibský Dudváh. Určitou zaujímavosťou je, že vzniká oddelením z koryta riečky Dubovej a zaniká vtokom do rieky Stará Čierna voda.

Hneď za Dudváhom prechádzame aj Lančársky potok a vchádzame do Veľkých Kostolian - obce s viac ako 2 500 obyvateľmi, ktorá sa písomne prvý krát spomína už v roku 1209 v Darovacej listine kráľa Ondreja II., ktorý ju daroval grófovi Sebusovi. V stredoveku stával na najvyššom bode obce hrad, ktorý dlhší čas vlastnili aj bratrícke vojská pod velením Jána Švehlu.

Na dokúpenie potravín sa zastavujeme v predajni pred križovatkou na Dubovany. Potom prechádzame riečku Chtelničku, ktorá z podzemia vyteká z vyvieračky Výtok v Dobrovodskom krase a po štátnej ceste vychádzame z Kostolian smerom na Nižnú. V histórii o obci sa možno dočítať: "Nižná sa pomerne neskoro uvádza v zachovaných písomných prameňoch, zato dosť skoro sa datuje písomná pamiatka zo samotnej Nižnej. Je ňou list Adama Onoryho z 5. marca 1549, adresovaný trnavskému richtárovi Wolfgangovi Mairovi, v ktorom žiada, aby Trnava poslala do Nižnej kata, pretože chce potrestať nejaký zločin.

Onory sľubuje, že kata dá priniesť späť do Trnavy. Zvláštnosťou na tomto liste je to, že je prvou písomnou zachovanou zmienkou o obci Nižná. List tiež potvrdzuje i tvrdý výkon súdnej právomoci zemepána Onoryho. A tak touto smutnou Popolcovou stredou roku 1549 začína písaná kronika Nižnej".

"Strmé" stúpanie na plochý chrbát, pri ktorom potrebujeme prekonať na ceste do Kátloviec 30 výškových metrov, prerušujeme pod košatým orechom a prestávku využívame na raňajky. Z chrbáta v nadmorskej výške asi 210 m si potom opäť vychutnávame pohľad na našu prvú atómku.

Na východnom okraji Kátloviec prechádzame riečku Horná Blava prameniacu, podobne ako už spomínaná Chtelnička, v Dobrovodskom krase z prameňa Mariaš. Pri prechádzaní cez riečku upútalo našu pozornosť funkčné čerpadlo vody. Za križovatkou na dolnom konci dediny sa na chvíľu zastavujeme pri kaplnke Panny Márie Lurdskej postavenej v roku 1997 z donácie rodiny B. Martinoviča. Od kaplnky smerujeme na Dolné Dubové obec ležiacu v plytkej doline Dubovského potoka.

• Pokračování článku

Další související články: