Dvojitý Silvester

Čo si sa nemohol dočkať? Prišiel si stopom? Kto ťa zobral?

To sme vám zasa raz sedeli v knižnici a hltali informácie zo sveta literatúry (pre pravdomilov: V krčme na pive) a prišla reč na to, že sa pomaly ale isto blíži koniec roku a my zasa budeme oslavovať na chate s celou bandou. A ako tak spomíname na naše minulé oslavy, hovorí mi Milan: A nie že zasa prídeš tak ako vtedy - veď vieš. No a tí, čo už im neslúži tak dobre pamäť a tiež aj tí noví v bande sa hneď pýtali: Čo sa stalo vtedy dávno? A tak vám to teda poviem:

***

Tak ako po iné roky sme sa chystali osláviť Silvester na chate. Deň po Štefanovi, t. j. 27.12. sme sa kolektívne vybrali na chatu nachystať kopu dreva, vyzdobiť chatu a vyniesť tam všetko, čo sa dalo v rámci predzásobenia. Napílené a narúbané drevo sme uložili do šopky pri chate, a veru ho bolo až po strechu.

Keď bolo hotovo, dohovorili sme sa, že my - drsní muži, prídeme na Silvestra už od rána a budeme akože kúriť (a pomaličky popíjať) aby bola chata, až prídu naše nežné polovičky, riadne vyhriata. Robili sme to tak vždy. Ja som sa ale vopred ospravedlnil, pretože hoci sme mali celozávodnú dovolenku, musel som ísť na tri dni do roboty robiť inventúru a že asi prídem až večer. Bolo to akceptované a tak sme ukončili debatu, zbehli k autobusu a šibli to domov.

Na druhý deň som sa vybral do práce a s kolegami sme sa pustili do koncoročnej inventúry. Práca nám išla celkom od ruky a tak sme ju skončili už na druhý deň o štvrtej poobede. A tu zrazu kolega Lojzo, výborný vinár, hovorí: Keď sme to tak pekne skončili, tak vás všetkých pozývam na vínko ku mne do búdy (búdy, to sú u nás v Skalici vinné pivnice). Lojzo mal skvelé víno a ja sám som sa k nemu chystal nakúpiť si víno na Silvestrovskú párty.Preto som to len uvítal.

Zavolali sme si taxi a za chvíľu sme na dvakrát boli tam. Lojzo najprv zakúril v hosťovskej izbičke a potom sme zišli dolu do pivnice na nevyhnutnú koštovku. Pili sme mladé, skvelé, iskrivé vína, ktoré chutili ako mana nebeská, a nálada stúpala. A potom Lojzo zavelil že "koniec koštovky", natiahol päťlitrový demižón červeného a prešli sme hore do vykúrenej izbičky. Z prešovne priniesol parádne vysušené klobásy a slaninu, nakrájal to, a pretože už nebolo čo riešiť, dali sme sa popíjať, baviť, spievať a pod. Len Lojzo občas zmizol a zasa sa zjavil s ďalším plným demižónom.

Zatiaľ čo sme sa bavili, vonku šialenou rýchlosťou bežal čas a ani sme sa nenazdali a partiu začali opúšťať prví účastníci. Nebudem to predlžovať, ale keď mi Lojza naplnil dve dvojlitrovky vína, boli už štyri hodiny ráno. No a to bol koniec nášho priateľského "posedenia". Domov som prišiel asi tak o piatej nad ránom. Nastavil som si budíka na 11. hod. a vrhol som sa do postele.

Zobudil som sa celkom v poriadku, len ma trápil smäd a hlad. A tak šup sa rovno pod sprchu a potom jedno pivko na sušiaky a riadny výživný hovädzí gulášik do bruška. Pustil som si rádio, kde vysielali Silvestrovský program, samé srandy a tak, a začal som sa chystať na chatu. Tak ako takmer každý rok, chystal som sa upiecť môj špeciálny mäsový chlieb, ten úplne najlepší chlapský zákusok, ktorý ma naučila robiť mama.

Vedel som, že posledný autobus do rekreačného strediska ide o 20:45 hod. a že to určite stihnem. Zamiesil som si cesto, nechal ho vykysnúť, založil do pekáča a dal piecť. A to už sa vonku začínalo stmievať, čo ma trošku znervózňovalo. Rýchlo som sa zbalil, do batohu naložil vínko, pivko, ťapku slivovičky, nejaké dobroty atď.,atď. skrátka všetko, čo bolo treba. Nachystal som si aj teplé oblečenie, čelovku, ale nepreháňal som to, lebo som vedel, že na chate už bude teplučko a od autobusu je to len asi polhodinka stúpania a to ma zahreje až až.

Z rúry rozvoniaval chlieb ako šľak, až mi to krútilo nosom. Keď bolo hotovo, vyklopil som ho z pekáča hore nohami a nechal ako tak vychladnúť. No a keď už prišiel čas, tak som ho zasa šupol späť do pekáča aby sa mi v batohu nezlámal, pridal do batohu k ostatným veciam a vydal sa k autobusu. Chlieb ma hrial na chrbte a pár štamperlíkov, ktoré som preventívne užil proti prípadnej nevoľnosti, zasa v brušku.

Kupodivu do autobusu nenastupovalo toľko ľudí ako som očakával. Ale bolo mi to jedno. O 21:15 sme boli na konečnej na otočke v rekreačnom stredisku. Nasadil som si čelovku a hneď som aj vyrazil na chatu. Mohlo byť tak -8, -10 °C a poprašok snehu rástol spolu s nadmorskou výškou. Chodník však bol vyšliapaný a tak nebolo čo riešiť. Keď som sa dostal na úroveň chát, začalo mi byť divné, že nikde nie je žiadny frmol, žiadny spev a pod. Ale potom som začul hrať hudbu a k tomu spev vo veľkej podnikovej chate oproti na svahu a bolo mi jasné, že chatári si asi išli zatancovať k živej hudbe. S batohom na chrbte sa mi akosi krátil dych a srdiečko mierne zrýchlilo a tak som trošku ubral a u chaty som bol asi za pol hodinky.

Chata na mňa čumela ako na debila. A ja som zasa čumel na ňu. Poviem vám, že to bola naozaj rana. Okenice zavreté, dvere zamknuté, žiadny dym z komína a ticho až to bolelo. Vôbec nikto tam nebol. Nikto sa tam nebavil. Len ja som tam stál ako somár, a potom obchádzal chatu zo všetkých strán a nevedel čo sa deje.

Ako som tak tuho rozmýšľal, spomenul som si, ako Milan hovoril, že im majú priviezť babku z nemocnice a že ak by sa to stalo, tak by možno na chatu nešli. A pretože bol majiteľ chaty, tak len povedal: Chalani, ale dám vám kľúče a pôjdete bezo mňa. Nikomu sa to nepáčilo, ale mne bolo ihneď jasné, že babku asi priviezli a Milan aj so ženou zostali doma a ostatní to asi tiež vzdali.

Došľaka, došľaka, došľaka, zahrešil som a ešte aj horšie, čo si ja tu teraz počnem, keby mi aspoň nechali niekde kľúč. Rukou som preňúral všetky skrýše, ktoré sme používali na schovanie kľúča, premakal celú rínu nad terasou, ale kľúč nikde. V duchu som si hovoril: To mi tí moji kamaráti nemohli aspoň prísť povedať čo sa deje?

Poriadne vytočený som si sadol na lavičku u ohniska, vytiahol ťapku a pivko a takto pekne v trojici sme začali rozmýšľať. Bolo už takmer 22 hodín, autobus bol dávno v ťahu a ďalší išiel až o 9:30 hod. ráno. Peši domov som to mal cca na dve hodiny a začalo snežiť. Len taký drobný, šuchotajúci krupičkový sneh, aký padá pri veľkom mraze. Domov sa mi naozaj nechcelo. A potom som si spomenul na šopku s drevom a začal som mať plán. Verte mi ľudia moji, mať dobrý plán je vždy dôležité.

Šopka bola zavretá na petlicu s visacím zámkom, ktorý nefungoval. Len sa tak zastrčil a zasa vytiahol a vlastne nikto ani k nemu nemal kľúč. Veď aj načo. Vliezol som do šopy, kde bolo oproti vonkajšku pomerne teplo, ale vedel som, že tu nemôžem spať, lebo by ma do rána zožrali myši a tiež čo by som to bol za zálesáka, keby som Silvester prespal v šopke.

Poriadne som ju prezrel. Pravá strana bola až po strop založená borovicovým drevom, ktoré sme nachystali na Silvestra, ale vľavo boli zložené staré matrace, koberce, plachty a pod. Hneď som vedel, že môj plán sa bude dať uskutočniť. Hurááá. Žiadne domov v noci a potme. Ja budem silvestrovať tu, u chaty a sám, a vy sa tam doma hoci aj uduste, mastňáci, hundral som si.

Zobral som metlu a odmietol sneh z náveternej strany ohniska u chaty. Vytiahol som staré matrace a urobil si lôžko. Potom som vyvliekol kozu na rezanie dreva, na vrchné rázporky som položil krátky rebrík. O kozu som oprel ďalší matrac ako operadlo a na rebrík som natiahol starú autoplachtu ktorá spadala do bokov a vzadu až po zem tak, že studený prievan z lúky nemal šancu. To vám bol ale úplne super úžasno - náramný kemp, ktorý mi poskytoval perfektné zátišie. Normálne som sa na to začínal tešiť.

Vytiahol som dva staré, od plchov rozožraté, paplóny a poistil to ešte tkaným kobercom, nasiaknutým od olejov a mastí z kuchynky, ťažkým ako šľak. Nakoniec som nanosil dreva a dreva, založil oheň a bolo mi úžasne. Ešte že nosievam v batohu balíček prvej, ale aj poslednej pomoci. Tam sa vždy nájdu nejaké zápalky a kúštik brezovej kôry.

Môj kemp bol úplne fantastický. Perfektne zachytával teplo z ohňa a reflektor zadných matracov ho odrážal do môjho priestoru. Matrace sa pekne zahrievali až sa z nich parilo a prestali ma oziabať do zadku. Rozbalil som batoh, vytiahol môj rozvoniavajúci chlieb s mäskom, ktorý ešte nestačil úplne vychladnúť, urezal si riadny krajec a dal som sa do oslavovania. Veď koniec roku je len raz a ja sa určite nenechám odradiť od jeho osláv. Otvoril som si fľašu vínka, ale nemal som žiadny pohár a preto som, ako sa hovorí, popíjal mirniks-dírniks rovno z fľaše.

Poviem vám, že je mi jasné, že to vôbec nebolo podľa Guth-Jarkovského pravidiel stolovania, ale v ten moment by som to nevymenil za nič na svete. Jediné čo mi chýbalo bola dobrá, horúca a silná káva, čierna a hustá ako asfalt, ktorá by ma poriadne postavila na nohy. Ale čo už. A tak nakoniec prišlo i k tomu, že som vybalil gitaru a správne posilnený som si začal hrať a spievať a bolo mi úžasne.

Naozaj neviem, koľko bolo hodín, keď som zaspal. Len som sa tak zvalil, natiahol na seba dva staré paplóny, poistil to tým tkaným kobercom, a bolo po mne. Gitara sa zviezla kdesi za mňa, medzi paplóny a matrace.

Borovicové drevo horí dobre, ale veľmi rýchlo, nádherne vonia, ale sem-tam vie vystreliť poriadnu iskru do okolia. Párkrát som sa v noci prebudil, skontroloval, či niekde nehorím a priložil na oheň. Nakoniec som poriadne zaspal a prebudil som sa mierne drkotajúci zimou, pretože oheň už vyhasol a poriadne navlhnuté paplóny zas až tak veľmi nehriali. Ale to už bolo ráno, a ja som vydržal. A tak už po druhý raz som si zakričal: Hurááá. Zasa som rozfúkal oheň, zasa som vytiahol ťapku zo slivovičkou a prikrojil si poriadny chlapský chlieb. Všetky žiadosti žalúdka som utíšil pivkom a keď prišiel čas, zbalil som sa a pustil sa dolu úbočím k autobusu aby som odišiel domov.

Autobus prišiel včas. A ku podivu bol úplne nabitý ľuďmi, čo išli na chaty. Trochu som na to zazeral, že je to akési čudné, keď v tom z autobusu vystúpili všetci moji kamaráti a keď ma zazreli, tak mi hovoria: Čo si sa nemohol dočkať? Prišiel si stopom? Kto ťa zobral? A prečo tak smrdíš dymom? A ja im nazad: Prečo ste neprišli na Silvestra, to ste mi nemohli dať vedieť, že nejdete? Skoro som zmrzol, robil som zo seba chudáka. A oni na mňa pozerali ako že či mi náhodou nešibe, obchádzali ma a až sme sa dostali k normálnej reči, tak z nej vyplynulo, že Silvester je až dnes a že ja som ten somár, ktorý prišiel oslavovať o deň skôr. Neveríte, že je to možné? Nuž mne sa stalo.

Jój, či sme sa len nasmiali. A veru bolo to tak. Tým, že sme inventúru vo firme skončili za dva dni namiesto plánovaných troch, zamotali sa mi dátumy a ja som si bol úplne istý, že som o deň popredu. Rozhlasové stanice vysielali opakovačky z minulých rokov a tak som si myslel, že je to aktuálne vysielanie. Tak na čo som mal čakať?

A zasa sme stúpali s mojimi kamarátmi hore svahom Zlatníckej doliny, chechtali sa na mojej príhode, oni mi ponúkali nejaké mámivé nápoje, a všetci sme tešili na Silvestra, a ja už na druhého. Deň iskril mrazivým počasím až sa nám zlepovali nosné prepážky a kamaráti sa pýtali: A to kde si spal? Keď potom uvideli u chaty môj "supercamp", ktorý som nezbúral, pretože som všetkým chcel ukázať, aký som ja borec, zálesák a tramp, všetkým sa ten "bungalov" zapáčil až tak, že keď sme v chate rozdúchali poriadny oheň v krbe, zasa sme rozložili oheň aj u môjho "kempu" pred chatou, posadali sme si spolu na tie staré studené, vlhké a rozožraté matrace, vytiahli gitary a začali spievať a trošičku popíjať čerstvo navarený grog. Najprv to bol grog spustlého námorníka, potom grog zvaný máselniak a tak sme sa postupne dostali do pozície, kde ja už som nedokázal odolávať ťažobe sveta a tak som to vzdal a zvalil sa v chate na lôžko.

Možno, že som zaspal o druhej možno o tretej poobede či neskôr. Presne to naozaj neviem. Moji kamaráti sa bezvadne bavili, vlna za vlnou sa šírila chatou a určite to bolo fajn. A potom som sa prebudil. Všetci sa chechtali, že bude veselo a hovorili mi, že to najdôležitejšie, polnočný prípitok, som už prespal. Lenže ja som sa pozrel na nástenné hodiny, ktoré sme mali na stene chaty, a hovorím, že som sa prebral práve včas. Sami vidíte že je 23:55 hod. a tak to si ešte s vami o polnoci pripijem. Všetci sa tomu potešili, smiali sa ako blázni a až potom mi povedali, že tie hodiny sú pokazené a že už sú takmer tri hodiny nad ránom, a že už asi väčšina ide spať. A tak to aj bolo.

U krbu sme zostali len traja a vydržali sme to až do rána bieleho. Keď sa naši kamaráti budili, varili sme im kávu, zohrievali samoliečivú a prudkospasiteľnú kapustnicu a pod. A s neutíchajúcim smiechom sme si prehrávali posledné dva dni v roku, kedy sa mi podarilo zasa raz zvíťaziť nad časom, kalendárom a aj prírodou.