S prvým rokom prvá túra

Reč je o turistike, hoci toto pre mňa ťažké slovo neviem ešte vysloviť

Reč je o turistike, hoci toto pre mňa ťažké slovo neviem ešte vysloviť. Práve pred rokom som sa narodila tu, pod horami. V kraji, odkiaľ pochádza aj slávny Messner. Moji rodičia až sem išli za prácou a ešte ako slobodní zliezli nejeden tunajší dolomitový kopec, vrchol, či štít. Navyše rodičia sú bývalí aktívni športovci, mama hrávala futbal (!), otec ľadový hokej. Skrátka je mi to súdené, dostala som to do vienka, mám to v génoch. Nadišiel čas, aby som si aj ja privoňala k turistike.

V prvej polovici júna na moje prvé narodeniny merala dlhú cestu zo Slovenska do Tiersu (tal. Tires) autom posádka štyroch mojich príbuzných: rodičia zo strany mamy aj otca, teda moje dve babky a dvaja dedkovia. V batožinovom kufri auta mali okrem darčekov a torty pribalené aj veci na turistiku. Chceli stráviť príjemné s užitočným a pokiaľ počasie vyjde, slávnostný obed na moju počesť uskutočniť na jednej z okolitých turistických chát. Tu v južnom Tirolsku im hovoria hütte, zriedkavejšie rifugio.

Čtěte také: Spomienka na Horehronec, unikátny vlakový spoj

Trasa mala byť primeraná veku starých rodičov a najmä ich schopnostiam zvládnuť pešiu túru. O mužskú časť som sa neobávala, jeden aj keď na dôchodku, stále aktívny člen vysokohorského spolku, druhý sa tiež udržiava v dobrej kondícii, veď ako bývalý hádzanársky brankár bol na fyzickú záťaž zvyknutý. Mladšia babka už absolvovala niekoľko turistických túr, náročnosť i tempo sa musí prispôsobiť staršej z nich, v turistike prakticky nováčikovi. Čo sa mňa týka, snažím sa o prvé kroky, a tak tie turistické budú pre mňa zatiaľ len symbolické - prírodu budem obdivovať a vychutnávať z výšky, z nosidiel pripevnených na chrbte jedného z dedkov.

Počasie v sobotu vyšlo podľa očakávania. Obláčiky len sem-tam. Štartujeme. Dvoma autami (je nás aj s mojou maličkosťou celkom sedem) sa vyvezieme okolo kostolíka sv. Cypriána na parkovisko Weisslahnbad (Lavina Bianca, 1 173 m), kde začína niekoľko turistických chodníkov. Ten náš má na začiatku číslo 4A, cieľom je chata Tschafonhütte (Rif. Mt. Cavone) vo výške 1 773 m. Bez reptania sa dám usadiť do nosidiel, vzápätí sa ocitnem na chrbte dedka Štefana.

Mama za dozoru babky Helenky ešte utiahne popruhy, pripne mi na šnúrke uviazaný cumeľ a vyrážame. Zatiaľ po širokej spevnenej ceste, ktorá slúži aj autám k prístupu po okolí roztrúseným hotelom a penziónom. Čoskoro im v tom zabráni závora krížom cez cestu. Tí čo idú pešo ju obídu, alebo prekročia a razom sa ocitnú v prírodnom parku Schlern - Rosengarten.

Vo svahu mierne stúpame k lavičke na rozsiahlej lúke. Pri konštrukcii posedu sú využité prirodzené tvary časti stromov s čo najmenším umelým zásahom. Poskytuje nielen oddych, ale aj nádherný pohľad na kulisu skalných veží Rosengartenu. Na všetku tú krásu už ledva pozerám, pohupovanie na dedkovom chrbte ma uspáva, klipkajú mi oči. Chodník sa nachvíľu vnorí do lesa, aby sme sa ukryli do tieňa pred nemilosrdne do zátylku páliacimi lúčmi Slnka.

Prichádzame k odbočke na pastvinu Wuhnleger. Pasúce sa kravičky však už nevidím, spánok ma premohol. Z tejto pastviny, len z opačnej strany, bývajú uverejňované zábery v propagačných materiáloch: na hladine jazierka zrkadliaci sa obraz hradieb Rosengartenu. Nasleduje prudšie stúpanie lesom, preto aj cesta je už z panelov (cesta slúži na zásobovanie chaty). Najbližší oddych je pri neďalekom rázcestníku s krížom a lavičkou. Kritické miesto pre rozhodnutie, či ideme všetci ďalej, alebo sa niektorí vrátia cez Wuhnleger na parkovisko. Babka, od ktorej čakáme rozhodnutie nás prekvapí. Prvá vstane a zavelí: "Ide sa hore!". Akoby sme všetci ožili, aj ja už opäť hľadím na okolie.

Cestu opúšťame a meníme za ozajstný turistický chodník. Ten vo svojom označení už vypustil písmeno A, zostala len 4-ka. Kým doteraz sme išli aj vedľa seba, odteraz ako husi, za sebou. Občasné výhľady do doliny nás prinútia zastaviť sa a pozrieť na "ľudských mravcov" pod nami, učupené domčeky, kostol. Najbližšia lavička je obsadená, prichádzame k ďalšej. Dedko skladá nosidlá, aby ma z nich vybral môj ocino. Aby mi nebolo ľúto, aj ja dostávam napiť. Potom usúdil, že je čas, aby som sa vyprázdnila, a tak so mnou kúsok odbehne z chodníka. Mňa sa však zabudol opýtať, pokus bol neúspešný.

Zdržali sme sa trochu dlhšie, hoci to už nie je ďaleko. Ako vraví dedko Jozef, keď uvidíme drevený plot, budeme tam. On to tu už pozná, pred pár rokmi tu bol spolu s babkou Editkou. A skutočne. Dve krátke serpentíny nás privedú k upravenému miestu v drevenej ohrade (znemožňuje prechod zvieratám, pasúcim sa kravičkám). Prejdeme na horskú lúku a po nej k cieľovej chate. Je tu už živo. Väčšina ľudí je vonku pri stoloch a pochutnáva si na tunajších domácich špecialitách. Sadáme aj my za jeden zo stolov, ktorý je čiastočne v chládku. Dedko, ktorý má niesol, si prezliekol tričká, to mokré zavesil sušiť na šnúru vedľa chaty.

Chata k jedlu ponúka samé špeciality juhotirolskej kuchyne, nie všetky sú však vhodné pre mňa. Polievka so zeleninovo-mäsovými knedličkami, či skôr guľkami, mi však chutila. Kým ostatní si dávajú ďalšie špeciality vrátane múčnikov, ja si za pomoci ocka sadám na trávu medzi kvietky. Viem, že ich nesmiem trhať, len sa ich jemne dotýkam. Rozhliadam sa vôkol a mojim očiam neujdú ani drevené objekty, ktoré sú citlivo zasadené do prírody. Predstavujú rôzne zvieratá a rastlinky, ako sú hady, vtáčiky, hríbiky. Páčia sa mi najmä sovy v starom bútľavom strome, dala som sa pri nich aj vyfotiť.

Raz darmo, skúsenosti a múdrosť starých rodičov sa znova prejavili. Vyslovili obavu, že úmorné teplo je predzvesťou búrky, a preto je vhodné uvažovať o návrate. A mali pravdu. Končiarov sa už začínali dotýkať zlovestné tmavé mraky, v diaľke občas zaburácal hrom. Aká to náhla zmena. Celú spiatočnú trasu sme prešli bez prestávky. Napriek tomu posledné metre k autám už boli sprevádzané ojedinelými dažďovými kvapkami.

S priebehom dňa som spokojná, verím, že so mnou aj moji rodičia a starí rodičia. S prvým rokom života začínam spoznávať svet aj z inej stránky. Príroda je nádherná, je v nej veľa zaujímavého a poučného. A turistika k nej otvára dvere dokorán. Verím, že za týmto prvým krokom budú nasledovať ďalšie - najmä tie vlastné, samostatné.

Moje pocity prerozprával a spísal dedo Jozef Cyprich.