Turistika: Túra z Matúšovho do Valašského kráľovstva alebo prechod cez Biele Karpaty

Biele Karpaty a turistika

Píše sa rok 1703 a bývalý hrad Matúša Čáka je v obliehaní vojsk Františka II. Rákocziho. Pod rúškom bezmesačnej noci otvára sa brána dolného Vršatského hradu a vyráža z nej posol na koni. Má namierené na moravskú stranu. Nesie varovný list pre držiteľa hradu Brumov. Prístupové cesty cez Vlársky priesmyk sú obsadené, predsunuté hliadky kurucov sú už v Sidónii a v Červenom Kameni. Zostáva len prekliesniť si cestu cez vrcholy hraničného pohoria.

Prenesme sa o celých 300 rokov ďalej, do súčasnosti, a sledujme stopy domnelého posla. Pomôžu nám pri tom značené turistické trasy.

Hrad Vršatec

Hradné bralo spolu s Vršatskými bradlami tvorí výraznú dominantu Bielych Karpát na pravom brehu Váhu. Miesto je z hľadiska obrany veľmi výhodné, preto Vršatec patril do sústavy kráľovských strážnych hradov, ktoré v polovici 13. storočia zabezpečovali severné hranice Uhorska. Zakrátko sa ho zmocnil Matúš Čák, z tohto obdobia je aj prvá písomná zmienka (1316).

Po rozpade Matúšovho domínia prešiel opäť pod kráľovskú správu, vlastnili ho Stibor zo Stiboríc, palatín Mikuláš Gara, kráľovné Barbora a Alžbeta, Huňadyovci, zemania zo Slopnej a Jakušičovci. V tom čase bol dobre vyzbrojený (15 diel) a v roku 1605 odolal aj útoku bočkajovských povstalcov. Tatári i Turci ho obišli, ale dobyli a vypálili ho až Tökölyho vojská (1680).

V roku 1683 hrad spolu s Ilavským panstvom odkúpil generál Siegfried Krištof Breuner, gróf zo Stübingenu, podpredseda kráľovskej (ríšskej) dvornej komory. Ten hrad po roku 1696 obnovil a ponechal svojej dcére Márii Antónii Izabele, vydatej za cisárskeho generála grófa Františka Maximiliána Königsegga z Aulendorfu. Sám sa usídlil v novopostavenom kaštieli v neďalekom Pruskom.

Generál Königsegg sa v roku 1703 dostal do nezávideniahodnej situácie. Rákocziho vojská si z hradu chceli urobiť jednu z oporných bášt. Preto, aby ho nepoškodili, chceli sa ho zmocniť bez boja. Vyjednávania o kapitulácii hradu nikam neviedli, generál sa nemienil vzdať. Veliteľ Rákocziho vojsk sa rozhodol vyčkávať a hrad odrezať od zásobovania vodou a potravinami.

Postavenie obyvateľov hradu sa stalo zúfalým, boli už takmer celí obkľúčení. Jediným miestom úniku bola hranica so susedným moravským panstvom. Obrancovia však mienili vytrvať, najmä keď sa generál rozhodol na poslednú chvíľu vyslať k brumovskému hradu posla. Ak neprivolá pomoc, nech aspoň varuje pred hroziacim nebezpečenstvom.

Rákocziho vojsko napokon svoje dosiahlo, posádka i obyvatelia hradu sa pred úplným vyhladovaním vzdali bez boja. Vršatský hrad odvtedy spravoval Rákocziho prívrženec Mikuláš Madočáni. Sídlo sa stalo po viac ako štyri roky centrom kuruckého odboja, až náhodný výbuch munície a následný požiar urýchlili jeho skazu. Zvyšok v roku 1708 zbúralo cisárske vojsko.

Dvojdielne členenie hradu si vyžiadala obmedzená rozloha vrcholu skalného útesu. Dolný hrad mal k dispozícii pomerne rozľahlú plošinu, k hornému hradu sa stúpalo svahom a serpentínou skalného výbežku. Bránu horného hradu tvoril krátky tunel vysekaný do skaly. V súčasnosti možno obdivovať len zvyšky hradných múrov a smelosť ich pôvodných staviteľov.

Z vrcholového skalného hrebienka je nádherný výhľad do údolia Váhu a na vrcholy Považského Inovca, Strážovských vrchov, Malej Fatry (pri dobrej viditeľnosti i vzdialenejšie horstvá). Verejnosti voľne prístupné, pečiatka Matúšovho kráľovstva k dispozícii v obchode vo Vršatskom Podhradí.

Po návšteve hradu pokračujeme po ceste na parkovisko, kde je turistický smerovník. Po širokej ceste s modrou značkou ideme ponad chatu a hotel takmer vodorovne a obchádzame juhozápadný výbežok Chmeľovej (925 m). V sedle sa k Bielemu vrchu (818 m) odpája zelená značka, my pokračujeme miernym klesaním po modrej. Vpravo sa nám otvárajú pohľady na hrebeň Kobylinca (911 m) a Kýčerskej hornatiny, pred nami Okršlisko (769 m) s Kosákom (766 m).

Pútne miesto Brezová

V sedle pod Bielym vrchom, priamo pri drevenom kríži, vyviera prameň vody. Konečne sa vyslanec generála spolu s koňom mohli napiť a nabrať tak sily k prekonaniu horského hrebeňa, ktorý v tmavej noci pred sebou len tušili. Dolina Vlárky vľavo vedie cez Sidóniu k Vlárskemu priesmyku, dolina vpravo, nazývaná podľa výskytu tohto druhu stromov aj Brezovskou, ústí v Trokanove, hornom konci Červeného Kameňa. Pre nášho posla sú už neschodné, na ich konci čakajú kuruci.

Ku krížu pribudla kaplnka Panny Márie. Každoročne v tretiu augustovú nedeľu koná sa tu svätá omša, prichádzajú sem pútnici a veriaci zo širokého okolia, Slováci i Moravania. Priľahlý svah s drevenými lavicami na spôsob amfiteátra pojme niekoľko sto účastníkov. Spolu so stojacimi nezriedka tvoria tisícku. Zaujímavosťou je, že duchovní slúžiaci omšu sa sem nechajú dopraviť na traktoroch, prípadne motocykloch. Pri smerovníku modrá značka končí, napojíme sa na červenú zo Sidónie a po dosiahnutí sedla stúpame po lúke okrajom lesa.

Na kráľovskej (štátnej) hranici

Lesný chodník popod Okršlisko nás privedie asi po polhodine na čistinku k hraničnému kameňu a smerovníku. Sme v nadmorskej výške 715 m. Červená značka pokračuje stúpaním na hrebeň popri štátnej hranici, do Brumova však vedie žltá značka vľavo. Postupne minieme dva kríže, vystúpame na dvojvrchol Priehyby - Holý vrch (835 - 830 m) a pod nami vidno už cieľ: Brumov s hradom. Do dvoch hodín môžeme zaklopať na jeho bránu.

Vyslanec generála v hustom tmavom lese len ťažko nachádzal chodník. Napokon ho aj stratil, preto zišiel z koňa držiac ho stále na uzde. Po chvíli si uvedomil, že mu to vlastne vyhovuje. Nemal v úmysle stretnúť portášov, strážiacich hranicu s Uhorskom. Títo vybraní valasi mali práve svoje stanovištia na prístupových cestách a chodníkoch. Aj kôň ho poslúchal. Napriek speneným a rozšíreným nozdrám držal sa statočne, nefŕkal. Takto nehlučne obišli strážny port a pri druhom kríži sa napojili na chodník vedúci západným smerom.

Hrad Brumov

Prvú písomnú zmienku o hrade nájdeme v opavskej listine z roku 1224, možno teda predpokladať aj na základe iných dostupných poznatkov, že vznikol niekedy v rozpätí rokov 1210 - 1220, za vlády Přemysla Otakara I. Od svojho založenia plnil dôležitú strážnu a obrannú úlohu na strategickej obchodnej i vojenskej ceste Vlárskym priesmykom, spájajúcim Pomoravie s Považím. Počas svojej existencie odolával vojenským vpádom uhorských šľachticov, Bočkajových vzbúrencov, Tatárov i Turkov, Tökölyho i Rákocziho povstalcov.

Náš posol úspešne dorazil pred vstupnú bránu hradu. Hneď sa ho ujala stráž a doviedla ho priamo pred držiteľa hradu grófa Volfa Ondreja Orsíni-Rosenberga. Svoju úlohu splnil a aj jeho zásluhou sa obrancovia hradu mohli pripraviť na príchod Rákociho vojsk. Hrad odolával celých sedem rokov (do skončenia povstania), aj keď okolité osady brumovského panstva boli úplne zničené.

To čo nezmohli vojská, dokázal oheň. Po skončení kuruckého povstania v roku 1710 stráca hrad vojenský a pevnostný význam. Väčšiny panstva a tiež hradu sa kúpou zmocňujú uhorskí Illešháziovci. Po prvom požiari v roku 1760 bol hrad len čiastočne opravený, po druhom v roku 1820, keď bol majiteľom Štefan Illešházi, už nie. Stáva sa z neho ruina a je rozoberaný na stavebný kameň.

Po vykonaní archeologického výskumu na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, začala v roku 1985 konzervácia odkrytých častí hradného areálu. Ako informuje tabuľa pri vstupnej bráne, pre verejnosť bol hrad sprístupnený v roku 2000. Svoju expozíciu tu má aj Valašské kráľovstvo. Vstupné v roku 2008 bolo 20,- Kč, foto 5,- Sk, k dispozícii je pečiatka a turistická známka (No.608).

• Mapa: Turistická mapa č. 72 Slovácko, Bílé Karpaty, 1:50 000, SHOCart 2000

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.