Karpatiatour cez Nízké Tatry a pusté Levočské vrchy

Levočské vrchy na bicykli 2007 (3)

• První část článku Karpatiatour 2007
• Druhá část článkuKarpatiatour 2007

Deň štvrtý, etapa levočská (138 km, 1 715 m)

Ráno v Liptovskej Tepličke je ako vystrihnuté z obrázku. Jasná modrá obloha, príjemná teplota, z balkóna nášho ubytovania výhľad na Tepličku pod nami a najmä na Kráľovu hoľu! Lúčime sa s milými manželmi Kupčovcami. Hovoria, že boli tu prví (ešte za totality), ktorí začali na súkromí ubytovávať hostí (zväčša z Ostravska). Pani Kupčová nás ešte fotí na záhrade v pozadí s Kráľovkou a niečo pred ôsmou hodinou vyrážame na štvrtú karpatskú etapu.

Počasie je ideálne a jeho predpoveď na ďalšie dni je naďalej výborná: jasno a teploty vyše 35 stupňov. V horách to však bude menej, a je to vždy lepšie, ako chlad a dážď. Zdá sa, že jedno z troch Téčiek (Teplo alias počasie) bude v poriadku. Druhé Téčko – Technika – dosiaľ tiež funguje bez problémov. A tak ostáva veriť, že aj tretie Téčko – Telo vydrží. Cez Vikartovce prichádzame do Spišského Bystrého (674 m), kde raňajkujeme v jeho centre pred reštauráciou Alžbetka. Tú však otvárajú až o dvadsať minút o deviatej, a tak sa kŕmime potravinami, nakúpenými v protiľahlom obchode.

Trochu frekventovanejšou cestou cez sedlo Vysoká (845 m) schádzame do Popradu (672 m). Po menších orientačných problémoch v Poprade prichádzame do jeho mestskej časti Stráže. Odtiaľ chceme pokračovať po cykloceste do Žakoviec. Po viacerých neúspešných pokusoch a opýtaniach nakoniec nachádzame tú správnu poľnú "žakovskú" cestu cez Rubanisko. Z nej máme pekné výhľady na Vysoké Tatry, pred nami vidno Levočské vrchy. Križujeme diaľnicu vo výstavbe, ktorá severne bude obchádzať Poprad. Napadá ma, že osud tejto tzv. cyklocesty (vyznačenej len na turistickej mape, v skutočnosti sme nenašli ani jednu cykloznačku) sa po dostavbe diaľnice asi definitívne spečatí.

Do Žakoviec prichádzame od modernej spracovni odpadu po perfektnej úzkej asfaltke. Cez Žakovce (671 m), ktoré sú známe miestnym farárom Mariánom Kuffom a jeho netradičnou charitatívnou komunitou, prichádzame do obce Vrbov (662 m). Tu zastavujeme v peknej súkromnej reštaurácii, kde majú ozaj výborný karpatský mok so špecifickou chuťou: pivo Černá hora.

Vnútorne občerstvení odolávame zvodom horúceho leta a miestneho termálneho kúpaliska a vydávame sa v sedlách bicyklov ďalej do lona Levočských vrchov. Po chvíli odbočujeme doprava smerom na Tvarožnú. Tvarožná (676 m) patrila niekedy do provincie spišských miest a charakter stredu obce tomu zodpovedá. Na svoje zašlé časy však už len ticho spomína.

Cestou ďalej sa údolie postupne zužuje a začína sa oblasť Levočských vrchov. Vnímam ich mäkkú krásu pred sebou, ale už zo zvyku sa obzerám aj naspäť. Pohľad späť stojí za to: nad levočskými lúkami a pahorkami sa v diaľke vypínajú Vysoké Tatry, zreteľne vidno zľava Gerlachovský, Slavkovský a Lomnický štít. Sú to chvíle, keď duša plesá a ktoré sa zvečňujú.

Levočské vrchy síce nepatria medzi veľmi atraktívne a vyhľadávané slovenské pohoria, ale z hľadiska cykloturistických možností ich možno považovať za ideálne. Nenachádzajú sa tu vysoké vrchy s ďalekými výhľadmi, ani náročné terény. Je tu však niečo, čo ocení každý cykloturista, ktorý má rád tiché a hlboké lesy, dobré a takmer ľudoprázdne cesty a idylické prostredie podhorských lúk a osád. V minulosti bol vstup do väčšiny územia Levočských vrchov zakázaný, pretože na značnej ploche tu bol vojenský výcvikový priestor Javorina. Preto bolo toto pohorie mimo pozornosti turistov. V súčasnosti je už možné celé pohorie bez obáv navštíviť, od 1.1.2007 bol vojenský priestor oficiálne zrušený.

Turisticky však Levočské vrchy stále ostávajú akousi zakliatou princeznou. Ale neprávom. Svojou rozlohou 52 914 ha patria medzi stredne veľké slovenské pohoria, pričom ponúkajú pravé turistické zážitky bez civilizačných vplyvov. Ich najvyšším bodom je Čierna hora (1 289 m). V poradí najvyšších vrchov všetkých 51 slovenských pohorí patrí Čiernej hore slušné 17. miesto v prvej tretine rebríčka. Levočské vrchy navštevujeme počas Karpatiatour po druhýkrát, tentoraz po ich južnej strane vo štvrtý deň nášho cykloputovania.

Prichádzame do obce Hradisko (840 m), odkiaľ podľa mapy má pokračovať cyklocesta do Levočskej doliny. Značkovanie však nenachádzame, trochu blúdime až nakoniec neplánovane schádzame po lesnej cestičke (tiež cykloceste, objavili sme však len jednu vybledlú značku) až do Levoče. Zjazd po dobrej poľnej ceste s výhľadmi na Levoču, Mariánsku horu a Branisko v pozadí je dobrou satisfakciou za zblúdenie.

V páľave letného dňa prechádzame historickým centrom Levoče (573 m). Tu zákonite čerpáme penivé pohonné hmoty (alias karpatský mok). Po načerpaní energie pokračujeme ďalej cez prímestskú rekreačnú oblasť Levočskú dolinu. Po ôsmich kilometroch od Levoče odbočujeme z cesty doľava smerom na Brinky. Cesta je dobrá a ľudoprázdna, stúpanie je strmšie, ale prijateľné. Stále prekonávam nepríjemnú bolesť ľavej nohy, ktorá veľmi spomaľuje moje tempo. Po dlhšom úseku lesom sa začínajú objavovať ojedinelé pekné výhľady.

Dosahujeme chrbát Levočských vrchov, kde odbočujeme doprava smerom na Torysky. Prichádzame do otvoreného zvlneného terénu s veľmi peknými pohľadmi na všetky strany. Cesta sa príjemne kľukatí, striedajú sa mierne klesania a stúpania. Pripadá mi to, ako by sme išli na nejakej reklamnej horskej cykloceste, ktorej účelom je upútať a prilákať turistov. Nás už prilákať netreba, sme tu a naplno absorbujeme krásy malebného podhoria Levočských vrchov. Prechádzame popri dvoch krížoch, pri druhom dosahujeme dnešnú najvyššiu nadmorskú výšku v Levočských vrchoch – 918 metrov.

Odtiaľ krátkym zjazdom prichádzame do obce Torysky (813 m). Názov obce súvisí s riekou Torysa, ktorá pramení asi 5 km severovýchodne od obce pod vrchom Javorina. Torysa svojou dĺžkou 129 km je desiatou najdlhšou riekou na území Slovenska. Údolie Torysy bude našim spoločníkom ďalších 38 kilometrov dnešného cykloputovania až pod čergovské pohorie. Z Torysiek mierne klesáme do Nižných Repašov (774 m). Tu máme šťastie, môžeme si uhasiť smäd v miestnej krčme, ktorú práve otvorili. Pritom je už päť hodín popoludní. Údajne tu život začína neskoro večer a končí po polnoci.

Nechceme skúmať pravdivosť slov krčmárky a radšej pokračujeme ďalej. Stále mierne klesáme, cesta je veľmi príjemná. Po chvíli odbočujeme doľava do zužujúcej sa malebnej doliny Torysy. Okolo nás sú pekné husté lesy, cesta je ľudoprázdna. Po piatich kilometrov prichádzame na ďalšie rázcestie v Blažovskej doline (630 m). Cesta doľava vedie 10 kilometrov nahor cez husté levočské lesy na významné rázcestie (1 140 m) pod vrchom Škapová, odkiaľ sa dá ďalej pokračovať Levočskými vrchmi viacerými cestami rôznymi smermi. My na blažovskom rázcestí odbočujeme doprava, prechádzame obec Tichý Potok (527 m) až prichádzame do väčšej obce Brezovica (456 m), ktorá už patrí k šarišskej oblasti. Zo sedla nad Toryskami až tu sme prešli 23 kilometrov za stáleho mierneho klesania, z toho 21 kilometrov popri vernej spoločníčke riečke Torysa. Tento úsek možno označiť ako ozajstnú cyklistickú idylu, ktorú ocení každý cyklistický pôžitkár.

V Brezovici je možnosť odbočiť doprava smerom na juh a pokračovať cez Oľšavicu, Vyšné Repaše a Levočskú dolinu (prípadne cez Uložu) až do Levoče, kam je to 35 kilometrov s prevýšením 560 metrov. My však pokračujeme ďalej na východ. Opúšťame Levočské vrchy, musíme ešte prejsť čergovské pohorie do cieľa dnešnej etapy v Hertníku. Rekapitulujúc prechody mnohých pohorí počas doterajších ročníkov Karpatiatour môžem konštatovať, že Levočské vrchy nám poskytli ozajstné rekreačné cykloputovanie so všetkými jeho kladnými atribútmi: tichom, horami a dobrými nenáročnými cestami. Stále mierne dole alebo po rovinke prichádzame do Lipian. Tu sa Kudlovci oddeľujú, idú sa najesť.

Ja pokračujem ďalej do Pečovskej Novej Vsi (348 m), kde odbočujem smerom na Čergov. Táto cesta je už karpatská klasika, dosiaľ ňou stále viedla Karpatiatour. Z toho štyrikrát opačným smerom z Hertníka – dosiaľ iba raz (v roku 2005) tak isto, ako teraz. Zastavujem v Ľutine (424 m) v starom známom esprese "U Reviľaka". Dávam si opekanú klobásku, karpatské moky a čakám na Kudlovcov. Začína sa stmievať, keď Kudlovci prichádzajú, je skoro osem hodín večer. Ako stroje sadáme na biky a ideme ďalej do naplánovaného cieľa dnešnej etapy - Hertníka. Keď prichádzame za Majdanom na koniec rozbitej asfaltky ku peknej chalupe v Ambrušovciach (740 m), je úplná tma.

Odtiaľ ďalej ide terénna cesta. Prejsť po nej bikom je aj za vidna vzhľadom na každoročne sa prehlbujúce výmole veľký problém. A tak zákonite bicykle tlačíme za svitu našich lámp. Ísť v tme je hodne náročné, aj keď známym terénom. Potvrdzuje to naše krátke zblúdenie, keď si nevšimneme výraznú pravotočivú zákrutu za Ambrušovcami a zrazu ideme nejakým divokým terénom. Vraciame sa späť na spomínanú "keru" (šarišský výraz pre zákrutu) a systematicky ďalej stúpame až konečne prichádzame k chate Čergov (915 m).

V chate je tma, len pes breše. Za chatou ideme ešte mierne hore do výšky 940 metrov, a potom už len dole (na bežkách v zime je to veľmi príjemný zjazd). Stále však ešte tlačmo, pretože je úplná tma a cesta je dosť kamenistá. Keď dosahujeme asfaltku, sadáme na biky a pomalým opatrným zjazdom prichádzame už v hlbokej noci do Hertníka (475 m). Ustajňujeme biky v bývalej maštali starorodičovskej chalupy. Hrkneme si ešte zopár kalíškov domácej slivovice. Ukladáme sa na spánok v manzardke s tým, že sa poriadne vyspíme a zajtra sa dohodneme, ako ďalej… A tak dobrú noc vo štvrtý deň netradičnej Karpatie!

Na druhý deň ráno tento ročník vynútene prerušujeme s tým, že ho dokončíme inokedy. Dôvodom je zlyhanie pravidla 3T, konkrétne tela v podobe mojej achillovky. Každopádne aj štyri dni tejto Karpatie mali svoje čaro a náboj. Ako stručne charakterizovať Karpatiatour 2007? Napadajú ma tri P: pekná, prerušená a poučná. Ale najmä pekná, tak ako stále doteraz. A preto vivat pekná a plynulá Karpatiatour 2008!

Zhrnutie

Šiesty (nedokončený) ročník Karpatiatour sa uskutočnil v netradičnom júlovom termíne: 13.7. - 16.7.2007 (piatok - pondelok). Počas Tour bolo počasie vynikajúce. V prvý deň bolo najchladnejšie a sem tam obláčik, čo sa nám pri prechode južnou časťou trasy cez Maďarsko celkom hodilo. Druhý až štvrtý deň bolo pravé letné počasie s tropickými, postupne stúpajúcimi teplotami. Škoda, že sme nemohli pokračovať ďalej na východ do Poľska, počasie bolo aj ďalše dni vynikajúce. Zloženie účastníkov bolo tiež netradičné: Kudlovci a ja, chýbal doteraz stály a kmeňový člen kámo Karči.

Šiesta Karpatiatour viedla cez pohoria: Slovenský kras, Cerová vrchovina (po prvýkrát), Ostrôžky (tiež prvýkrát), Poľanu, Slovenské rudohorie – Veporské vrchy, Nízke Tartry, Levočské vrchy, Čergov, t.j. spolu osem pohorí. Prvýkrát viedla Karpatiatour cez územie Maďarska, do ktorého tiež zasahujú Karpaty, a to v prvý deň v dĺžke 84,3 km. Spolu táto skrátená Tour merala 520 km (z toho terénom 62 km), celkový čistý čas jazdy bol 36 hod. a 46 min.

Denný priemer: 130 km, 1 744 výškových metrov, 9:12 hod. čistej jazdy. Denný priemer aj čistý čas jazdy boli z doterajších Tour maximálne. V prípade času išlo o vysoké prekročenie, nakoľko všetky doterajšie denné priemery boli pod osem hodín čistého času jazdy. Na túto skutočnosť mali vplyv viaceré faktory opísané pri jednotlivých etapách, významnou mierou k tomu prispela aj posledná "zabijacka" a zároveň predčasne záverečná štvrtá etapa Liptovská Teplička - Hertník (v trvaní 10 hod. 59 min.) Najvyššia dosiahnutá nadmorská výška: sedlo Priehyba v Nízkych Tatrách (1 190 m). Najnižšia nadmorská výška: Szalonna v Maďarsku (145 m).