Miloš Janoška, sprievodca po Tatrách z roku 1911

Sprievodca po Tatrách od Miloša Janošku z roku 1911 a 1923

Meno Miloša Janošku je dobre známe širokej turistickej verejnosti. Veď práve on začal v roku 1921 vydávať v Liptovskom Mikuláši časopis Krásy Slovenska s podtitulom "Časopis venovaný turistike a najmä heslu: Poznajme otčinu!"

Okrem toho, že začal s vydávaním Krás Slovenska, ešte v roku 1911 vydal vôbec prvú, slovensky písanú monografiu o Tatrách pod názvom "Sprievodca po Tatrách." V roku 1923 vyšlo doplnené vydanie pod názvom "Sprievodca po Vysokých Tatrách". Oba tituly vyšli vo vydavateľstve Františka Klimeša v Liptovskom Mikuláši.

Zohnať týchto sprievodcov je takmer nemožné. Stačilo, ak som do vyhľadávača na internete uviedol názov knihy a vyhodilo mi to akurát zopár odkazov. Žiaden z nich sa netýkal kúpy alebo predaja týchto kníh.

Náhoda chcela, že raz pri surfovaní po internete som našiel akúsi stránku so zoznamom literatúry týkajúcej sa Vysokých Tatier a medzi nimi bol aj Janoškov "Sprievodca po Tatrách" z roku 1911 a 1923. Autorovi stránky som okamžite napísal e-mail. Po výmene niekoľkých e-mailov sa ukázalo, že dotyčný pán vlastní oboch oskenovaných sprievodcov. Prisľúbil, že mi urobí kópie a pošle mi to na CD.

Čtěte také: Původ tatranského názvosloví

Konečne prišiel deň, keď som mohol s napätím a očakávaním vložiť CD do počítača a zahĺbiť sa do štúdie Janoškových sprievodcov. Keďže mnohí čitatelia nemajú to šťastie vlastniť týchto sprievodcov, rozhodol som sa oboch sprievodcov podrobnejšie opísať. Veľmi zaujímavé je sledovať dobový jazyk a vtedajšie topografické názvy. "Sprievodca po Tatrách" z roku 1911 vyšiel vo formáte A4 na 221 stranách.

Hneď v úvode nás Miloš Janoška privíta slovami: "Predkladám našej verejnosti praktickú monografiu Vysokých Tatier. Napísal som ju s tým úmyslom a cieľom, aby som v širokých kruhoch slovenských vzbudil živý, vrelý záujem za naše Tatry, za ich sňažné, nebotyčné štíty, strmé brdá, obrovské bralá, závratné hrebene, prielazy, sedlá, nedohľadne hlboké priepasti, čarovné plesá, veľkolepé vodopády, bájne doliny, za všetko, čo je na týchto nádherne krásnych priestranstvách našej drahej otčiny tak vzácne a milé, čo s toľkou chlúbou, ako svoje vlastné, právom často spomíname, a čo predsa práve my sami tak nedostatočne poznáme, tak zriedka navštevujeme." Ďalej pokračuje slovami, ktoré nestratili na aktuálnosti ani v súčasnosti: "Poznajme nevšedné krásy svojho rodného kraja a naučíme sa i sám kraj náležite si vážiť a srdečne ho milovať."

Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol. Hneď v úvode nájdeme kapitoly ako Centrálne Karpaty, Tatranské plesá, Doliny, Štíty, Podnebie, Letoviská, Útulne, Cestovné pokyny, Vodiči (dnešní horskí vodcovia), Vystrojenie, Potrava, Niektoré pravidlá, Mapy, Niektoré túry, Príchod pod Tatry, Železničné dráhy a samotný opis túr.

Pri kapitole "Centrálne Karpaty" zaujme rozdelenie túr do troch skupín. V prvej skupine sú "Ľahko prístupné štíty" ako napr. Kresanica, Hrubý, Kôprovský štít atď. V druhej skupine sú "Ťažšie prístupné štíty" ako napr. Solisko, Bašta, Štrbský štít, Mengusovské štíty atď. Nuž a je tu posledná skupina, uvádzaná ako "Najťažšie a nebezpečné štíty", kam Janoška zaradil napr. Žabí kôň, Vysokú, Zlobivú, Gerlachovský štít, Bradavicu atď.

Opis túr sa začína výstupom na Veľký Choč a pokračuje v Prosieckej a Bobroveckej doline s opisom túr na tri nízkotatranské vrcholy - Poludnicu, Ďumbier a Kráľovu hoľu. Janoška v krátkosti predstavuje aj Demänovskú jaskyňu, Oravský zámok a Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Potom nasleduje samotný opis túr z Tatier. Jedna túra je aj z Pienin.

Ako som už vyššie spomenul, zaujímavé je sledovať dobový jazyk a vtedajšie názvy. Tak napríklad Belianske Tatry nazýva Belanské Alpy, alebo Belanské Vápencové Alpy, Západné Tatry nazýva ako Liptovské Hole, Nízke Tatry ako Nižné Tatry a Chočské vrchy opisuje ako Liptovsko-Oravské Vápencové vrchy.

Trochu odbočím od témy, pretože mi nedá nespomenúť polemiku týkajúcu sa názvoslovia. Na túto tému vyšiel v Krásach Slovenska, číslo 11/1956, strana 423 - 424, článok od Miloša Janošku pod názvom "Západné Tatry či Liptovské Hole", kde obhajoval názov Liptovské Hole. Polemika o názve Nízkych, resp. Nižných Tatrách vyšla v Krásach Slovenska, číslo 2/1980, strana 84, od Ivana Houdeka pod názvom "Nízke Tatry, Belianske Tatry?", ktorý obhajoval názov Nižné Tatry.

Ale vráťme sa späť k sprievodcovi. Po všeobecných kapitolách začína Janoška s opisom túr, ktoré sú rozdelené podľa jednotlivých osád, pričom začína na západe s Výletmi od Podbanského, kde opisuje výstup na Kriváň, túru Kôprovou dolinou atď. Pokračuje cez Výlety od Štrbského Plesa, kde opisuje túry na Štrbský štít, Patriu, Rysy atď. Pri Výletoch od Vesterova (dnešná Tatranská Polianka), zaujme opis túry na Gerlachovský štít, kam v tom čase viedla červená značka. Po vzniku prvej ČSR v roku 1918 bola farba značky zmenená na zelenú. Keď už spomínam Gerlachovský štít, nedá mi niečo nespomenúť.

Vo svojom prvom vydaní ho Janoška uvádza ako Gerlach, hoci pripomína, že: "v millenárny rok 1896 pomenovali Gerlach, ako kráľa Tatier, kráľovským menom: Štít Františka Jozefa. Najviac - menovite u ľudu - užíva sa starý, pôvodný a prirodzený názov." V druhom vydaní knihy píše, že: "Po prevrate (v roku 1918, pozn. autora), účinkom rozhorlenia, ale na úkor vecnosti, pomenovali ho Štítom Legionárov, a keď neskôr cítili, že by to bol lacný spôsob splatenia vďaky a úcty spolutvorcom našej novej vlasti, vídali sme v spisoch i na mapách meno "Na Kotlu", lebo vraj takýto názov vykutrali na akejsi starej mape a či v záznamoch pozemkovej knihy.

Oba nesprávne názvy dostali sa na početné mapy, aj do učebných kníh školských. "Na Kotlu" je iste pomútený názov s Gerlachovským kotálom a je aj rečove nesprávny a nemá vôbec smyslu. Preto vráťme sa rúče k starému ľudovému názvu Gerlach. (Vlastne správne by sa mal volať Grlach, lebo okolití Slováci meno obce Gerlachov vyslovujú Grlachov)". Keby v tom čase Miloš Janoška vedel, že Gerlachovský štít sa premenuje ešte raz, a to v roku 1949 na Stalinov štít, nazval by ho asi "najpremenovávanejším štítom Vysokých Tatier".

Opis túr ďalej pokračuje Výletmi zo Smokovca, Matliar, Belanských kúpeľov (dnešná Tatranská Kotlina), od Rybieho plesa, zo Zakopaného a na Čierny Dunajec do Pienin.

Čakal som, keďže ide o knihu, ktorá vyšla takmer pred sto rokmi, že názvy vtedy uvádzaných štítov a dolín bude problematické identifikovať, ale mýlil som sa! Samotný opis túr je podrobný a na vysokej úrovni, človeku sa ani nechce veriť, že sprievodca vyšiel takmer pred sto rokmi!

Názvy sú z veľkej časti identické s tými, ktoré poznáme v súčasnosti, až na pár výnimiek. Napríklad Predné a Zadné Meďodoly sa nazývajú Predné a Zadné Koperšady, Pyšný štít sa nazýva Durný štít, Východná Vysoká je Malá Vysoká atď. Zaujímavé je, že v druhom vydaní knihy Janoška už používa názov Predné a Zadné Meďodoly a pri opise túry na Východnú Vysokú upozorňuje, aby sa nepoužíval nesprávny názov Malá Vysoká.

Sprievodca obsahuje aj mapu Tatier v mierke 1:75 000. Ak si uvedomíme, že sprievodca vyšiel za čias Uhorska, kedy akýkoľvek prejav o národnú svojbytnosť bol tvrdo potláčaný uhorskými úradmi, tento Janoškov skutok možno chápať ako veľmi odvážny čin.

V roku 1923 vyšlo druhé, doplnené vydanie sprievodcu pod názvom "Sprievodca po Vysokých Tatrách". Kniha je podrobnejšia, obsiahlejšia, vyšla na takmer 500 stranách a od prvého vydania sa líši tým, že neobsahuje mapu ale 33 nákresov tatranských končiarov.

Kniha je rozdelená do štyroch hlavných kapitol. Prvá kapitola, "Všeobecná časť", opisuje rozdelenie horstva, obyvateľstvo pod Tatrami, vlastníctvo Tatier a mnohé iné kapitoly známe z prvého vydania. Nájdeme tu aj opis fauny a flóry, ktorý v prvom vydaní knihy chýba. Pri opise fauny zaujme pomenovanie kamzíka - "divá koza", ale ešte viac zaujme pomenovanie svišťa - "mrcúň" či "mercúň".

Druhá kapitola opisuje "Vychádzky do dolín", ktoré sú opäť rozdelené podľa východiska túry, v smere od západu na východ, t.j. od Podbanského cez Štrbské Pleso, Smokovce, Tatranskú Lomnicu, Tatranské Matliare, až po Tatranskú Kotlinu, plus Zakopané.

Tretia kapitola opisuje "Vychádzky na sedlá a štíty", kde Janoška opisuje neuveriteľných 131 výstupov na také štíty, ako sú nielen Kriváň či Lomnický štít, ale aj Žabí kôň, Prostredný hrot, Kolový štít atď. Štvrtá kapitola je venovaná Poľským Tatrám, kde je celkovo opísaných sedem túr.

Každý, kto mal možnosť preštudovať si oboch sprievodcov bude so mnou súhlasiť, že sú na veľmi vysokej odbornej úrovni a je zážitok ich čítať. Slovenská turistika môže byť hrdá, že svoj život jej zasvätil taký vzácny človek, akým Miloš Janoška bezpochyby bol. Preto mu aj dnes patrí naša vďaka za všetko, čo pre slovenskú turistiku urobil.